Po viac ako roku som opäť nabil všetky baterky, vyčistil objektívy, skontroloval statív, uvaril čaj do termosky… a zbalil všetko do fotobatohu. Tak dlho som už nebol na žiadnom fotolove. A aj nemožné sa stalo skutočnosťou – dokázal som vstať na budík o 3:30 h.
Príležitosť nafotiť si rybárika len tak hocikedy, s prstom zapichnutým v kalendári a so slovami “v tento deň ho pôjdem odfotiť”, sa nenaskytne každý deň. Bez nájdenia si vhodnej lokality a náležitej prípravy a samozrejme bez samotného rybárika, to nie je také jednoduché. Moja manželka našla náhodou na facebooku kontakt na pána fotografa, ktorý si postavil kryt a “má” aj rybárika… Teda rybárik sa v danej lokalite vyskytuje a je veľmi pravdepodobné, že sa príde pred ten kryt aj ukázať… A pán fotograf je taký dobrý, že za symbolickú sumu tam pustí aj cudzích fotografov, ktorí môžu prísť skúsiť šťastie. A tak mi s tým pánom fotografom dohodla manželka rande… vlastne foto stretnutie… rande malo byť s rybárikom.
Ale aj tak som si nebol istý, či sa to celé podarí. Mal som síce dohodnuté fotenie z krytu, čo moje šance výrazne zvyšovalo, ale… Čaká ma približne 250 km dlhá cesta do Maďarska, mám sa tam stretnúť s pánom o ktorom neviem vôbec nič, ani to ako sa volá, lebo pri dohadovaní si termínu fotenia sa na taký detail ako meno zabudlo… načo, veď mu aj tak nebudem rozumieť ani slovo.
Predpoveď počasia hlásila teploty okolo nuly a zamračenú oblohu. Ja som sa celý týždeň pred fotením cítil všelijako, len nie dobre, a do poslednej chvíle som rozmýšľal, či to fotenie nakoniec nezruším. Ale povzbudený úspechom z toho, že som po dlhých mesiacoch dokázal vstať na zvonenie budíka (do práce sa mi to už dávno nepodarilo), som vyrazil do tmy, zimy a hmly a po takmer troch hodinách som dorazil na miesto stretnutia.
Lokalita ani kryt ma v prvom momente nijak neohúrili. Skôr som mal dojem, že tam budem mrznúť celý deň zbytočne a že tá nádcha ktorú si pravdepodobne odnesiem domov mi bude toto neúspešné fotenie pripomínať ešte niekoľko najbližších dní.
Pri podaní rúk sme sa predstavili. Meno Ištván bolo jediné maďarské slovo, ktorému som v ten deň rozumel. Napriek tomu, sme si celkom pokecali, rukami – nohami samozrejme. Napríklad: Ištván na mňa valil maďarsky jednu vetu za druhou, ako keby som celý život prežil tu vo vedľajšej dedine. Ja som mu samozrejme nerozumel ani slovo, ale nakoniec ukázal prstom na objektív a s jemným úsmevom na tvári čakal moju odpoveď… a ja som nejakým zázrakom vydedukoval, že sa pravdepodobne pýta na ohniskovú vzdialenosť môjho objektívu. Tak som zo seba vykoktal “anglicky” “trí handrid” a ukázal pre istotu na ruke tri prsty… Takto sme prebrali moje objektívy, veľkosť snímača na mojom fotoaparáte, zhodnotili sme, že je škoda, že som si nepriniesol blesk a nakoniec sme sa každý pochválili fotkami našich doterajších fotoúlovkov…
Ale všetko dobre dopadlo. Už počas nášho jazykového okienka Ištván pustil na telefóne hlas rybárika a ten náš sa prišiel ukázať ani nie za tri sekundy. Potom som ostal v kryte sám a rybárik ma navštevoval pravidelne celé doobedie. Svetla bolo síce celý čas žalostne málo, pod ISO 1000 som sa nedostal, ale na prvý pokus sa mi podarilo aspoň niečo odfotiť a už teraz sa teším na ďalší pokus… už len počkať na lepšie počasie a snáď aj krajšie svetlo…
