Moja druhá výprava do Maďarska k “starému známemu” Ištvánovi bola zameraná na Kuvika plačlivého (Athene noctua). U Ištvána som bol fotiť v januári rybárika, a tentokrát so mnou išiel aj kamarát Jano.
Do poslednej chvíle sme ale nevedeli, či sa celá akcia podarí. Vyrazili sme v nedelu po obede s plánovaným príchodom podvečer, fotiť sa malo po zotmení z krytu. Cestou na hranice ešte stále nebolo isté či sa vôbec dostaneme do Maďarska, pretože sme chceli využiť prvú výnimku na cestovanie do zahraničia počas jarných obmedzení kvôli Covid-19. Počas celého týždňa a vlastne do poslednej chvíle bol veľký chaos v informáciach o tom, či sa bude alebo nebude môcť niekam ísť. Povolené malo byť vycestovať len na 24 hodín a Jano celý čas stresoval, či sa stihneme včas vrátiť, ak nás teda vôbec niekam pustia.
Na slovenskej strane sme museli vypísať a dať si potvrdiť prehlásenie, o tom kedy prekračujeme hranice, aby sa pri návrate dalo skontrolovať, či sa vraciame v limite 24 hodín. Asi po hodine čakania a nervozity z toho, či nás niekto neotočí domov sme sa nakoniec dostali do Maďarska. Rýchlo na diaľnicu a hurá za Ištvánom. Cesta bola dlhá, ale tentokrát sme dvaja, tak sa máme celý čas o čom rozprávať… Či ho aspoň uvidíme (Kuvika), či sa podarí aj odfotiť, či tie fotky v noci s bleskom nebudú neprirodzené… a či ráno ešte stihneme odfotiť aj niečo iné… Ištván má totižto okolo svojho domu na samote malý vtáčí raj. Rybárik, kuvik, dudok, krakľa, ďateľ… proste má tam toho, pardon za výraz, “jak nasratého”. Napríklad dutinku s dudkami má asi 3 metre za domom!
Po príchode a zvítaní sa, sme všetci povinne a s radosťou užili vnútornú dezinfekciu. Nie, nebolo to nič z drogérie 🙂 Netrpezlivo sme čakali, kým nás Ištván zavedie ku krytu. Ten sa ale tváril, že máme ešte kopec času a že pôjdeme až keď sa bude stmievať. My sme však chceli ísť hneď, načo čakať? Veď zasvetla sa nám možno niečo pošťastí odfotiť… Ale nezostávalo nám nič iné len čakať, kým nastane podľa pána domáceho ten správny čas a dovtedy s ním konverzovať rukami, nohami, anglicky, maďarsky, s prekladačom na internete… ako sa len dalo.
A je to tu! Konečne kráčame do cieľa. Na rozľahlej lúke za domom má Ištván malý fotostan, tak akurát pre dvoch, pred ním je na starom kmeni dutinka kuvika a okolo má ešte dve svetlá, ktoré jemne prisvetlujú celý tento ateliér, aby sa dalo s foťákmi zaostriť. Prvého kuvika vidíme už za šera na vzdialenom kole od plota. Priblížil sa len raz, ale nie práve na ideálne miesto. Tam, kde sme ho chceli, začal pravidelne lietať naozaj až za tmy. Takmer v pravidelných intervaloch nosil v zobáku žaby, jašterice, rôzne veľké chrobáky… Spúšte nám cvakali, blesky blýskali, zdalo sa, že to bude úspešný lov. Jano bol myslím celkom spokojný, ja až tak nie. Nedarila sa mi žiadna letovka, buď som nevystihol správny moment, alebo som mal zle predostrené a kuvik bol mimo hĺbky ostrosti. Výsledok uvidím asi až doma na monitore.
Okolo 23:00 si nás Ištván prišiel vyzdvihnúť. Pobalili sme fototechniku a vyrazili k domu. Tam sme ešte chvíľu posedeli, spravili sme si malú koštovku nejakého vínka pána domáceho a poprezerali si jeho fotky, nad ktorými sme obaja híkali a ochkali… to sa to fotí, keď to má doma ako na dlani 🙂
Pobrali sme sa spať, teda ako kto. Janči celú noc pripravoval drevo na zimu a ja som sa pri tom hluku nemohol dočkať rána…
Ráno budíček okolo šiestej a ešte hladní, smädní sme rýchlo utekali do krytu na dudkov, kým budeme musieť vyraziť domov. No, utekali… Stačilo obehnúť dom a boli sme v kryte.. Sedeli sme tam asi hodinku a dudky prilietavali každú schvíľu. Veľká škoda, že sme si tam nesadli v predchádzajúci večer, kým sme čakali na tmu pre kuvika. Ráno sme mali prudké protisvetlo, ktoré má síce svoje čaro, ale všetky fotky v protisvetle nás rýchlo omrzeli. Nakoniec sme sa ešte asi na dve hodiny presunuli do krytu na Krakľu belasú, ktorá nám ale priletela asi len 3 krát. Potom rozlúčka, poďakovanie a rýchlo na hranice a domov. Stihli sme to.
Pri kontrole fotiek doma na monitore, som sa moc nadšene netváril. Statických fotiek sediaceho kuvika na konáriku som mal dosť. Letovka sa podarila len jedna. A tak som sa rozhodol v týždni vybehnúť ešte na jednu rýchlu fotoakciu do Maďarska. Už som mal celý proces na hraniciach nacvičený, cestu poznal naspamäť… Po práci som vyrazil a po šiestej som bol opäť u Ištvána. S výnimkou toho, že tentokrát som sedel v kryte s neznámym maďarským fotografom, sa scenár opakoval. Čakali sme na tmu. A mne tiekly nervy, že nemôžem dovtedy sedieť v kryte, aspoň na tých dudkov. Ja som nechcel byť taký drzý a tlačiť sa tam, keď to Ištván nenavrhol, tak som zase konverzoval rukami, nohami, prekladačom s dvoma domácimi… Tá super letovka, ktorú som si vysníval sa nepodarila nakoniec ani v tento večer, ale som rád, že mám aspoň nejaké fotky Kuvika plačlivého. Ešte v noci som sa vracal domov a mal som toho celkom dosť. Nabudúce bude cieľ odfotiť kuvika aspoň za šera v nejakom prirodzenejšom prostredí, nie len na odsedacom konáriku pred dutinkou za tmy…
