„Full memory, empty battery“ túto vetu som zahlásil nášmu hostiteľovi už v polovici dňa pri presune z jedného foto krytu do druhého… Už po prvých pár hodinách fotenia som si myslel, že dnešné jednodňové fotenie pre mňa skončí predčasne, pretože sa asi bez nabíjačky a notebooku nezaobídem. Samozrejme nakoniec to nebolo také kritické…
Po zimnom fotení dravcov v maďarskom Földszigete, som skúsil aj fotenie v príjemnejších teplotách a tentokrát pri vode. Spoločnosť mi po dlhej dobe znova robil kamarát Jano. Tentokrát sme neabsolvovali žiaden skorý ranný (nočný) príjazd, ale prišli sme o deň skôr a ubytovali sa vo veľmi príjemnom, útulnom a čistom domčeku ktorý je súčasťou ponuky fotenia. Po príchode a malej večeri sme sa vybrali na krátku prechádzku do polí za domom. Pozorovali sme srnčiu zver, podaril sa nám odfotiť jeden ušiak a nedobrovolne sme darovali krv stovkám miniatúrnych hematologických oddelení – komárom. Do noci sme si na terase užívali pokoj a kľud, bafkali z fajky a diskutovali… Našťastie sme našli špirálu proti komárom, ktorá sa zapáli a potom sa z nej pomaly dymí. Na prekvapenie nás oboch to fungovalo výborne.
Ráno o piatej sme vyrazili do prvého krytu pri rybníku. Vybaľovanie foto techniky, rozlúčka s majiteľom, krátke darovanie krvi, zapálenie špirály… A potom to prepuklo. Už po pár minútach nám priletela prvá Volavka popolavá a začala loviť ryby. Hodila do seba dve, možno dokonca tri, pozovala nám 15 minút a odletela. Už po chvíli ju vystriedala ďalšia kolegyňa a scenár sa opakoval. Takto to išlo v podstate až do obeda. Takže karty sa plnili, baterky míňali…
A teraz niečo o nadpise tohoto článku. Čas medzi jednotlivými príletmi a odletmi volaviek nám spestrovala Čaplička vlasatá, ktorá dostala pracovný názov oranžová sliepka. Tá potvora nám pravidelne prilietala a odlietala, ale niekedy tak blízko, že väčšinu času sa ani nedala fotiť. Ja som si s tým ako tak poradil, vďaka kratšiemu objektívu, no Jano mal problém vtesnať ju celú do hladáčika. Už sme dokoncali rozmýšlali, či ju naschvál neodplašíme, aby odletela preč, alebo aspoň trochu ďalej. Ak ma pamäť neklame (čo inak v poslednej dobe robí často), tak takéto fotenie sme ešte nezažili. Boli chvíľe keď sme ani nefotili napriek tomu, že bolo čo. Nie len preto, že sa „nedalo“, ale preto, že sa nám už „nechcelo“. Volavku sme mali pred sebou vpodstate non-stop a oranžová sliepka ako keby si z nás robila celý čas srandu. Veľmi plaché vtáky, ku ktorým sa za normálnych okolnosti človek bližšie nedostane (aspoň nie v našich končinách) a oni sa pred nami promenádujú celé dopoludnie. Plánovaný čas v tomto kryte sme preto skrátili a presunuli sa do ďalšieho krytu – k napájačke pre vtáky. A tam nastal ďalší boj s inými potvorami…
Veľa vtákov nám okrem vrabcov k napájačke nelietalo. Zrejme preto, že sme tam prišli poobede (ráno tam bola určite väčšia aktivita) a potom preto, že veľa vtákov v tomto čase kŕmi svoje mladé v hniezdach, takže väčšinu dňa trávia s nosením potravy. Ale párkrát sa objavil glezg, sojka, hrdlička… a potvora Škorec obyčajný. Mal hniezdo hneď vedľa fotokrytu a pravidelne prilietal kŕmiť mladé. Lenže každý prílet a odlet absolvoval aj s krátkym, asi sekundovým zapózovaním na jednom konáriku, ktorý sme mali teoreticky na dostrel. Ale odfotiť sa ho napriektomu nedarilo, pretože sme sa vačšinu času sústredili na ďalšie potvory… Jano sa o škorca pokúšal, ale všetky jeho pokusy končili s opakovaním vybraných slov…
Takže na čo sme sa tak strašne sústredili? Jano už od rána pri rybníku sníval o užovke, prípadne o užovke s úlovkom… Ja som sníval o vydre, ale z tej nič nebolo. No a ja som celé doobedie sľuboval, že na napájačke užovka určite bude, že som videl fotky užovky z toho miesta. No a ona nakoniec naozaj prišla. Dokonca nie jedna, ale hneď niekoľko. Krúžili dookola, schovávali sa a objavovali na nových miestach. Snažili sa loviť žaby a malé rybky v napájačke, žial všetky ich pokusy boli neúspešné. Dúfali a fandili sme im, že už už sa úlovok určite podarí, neskôr nadávali, že tú žabu by sme dokonca aj my už dávno ulovili… Ale užovky boli v ten deň bez večere a my bez vysnívanej fotky…
Vôbec sme nečakali, že tento náš výlet bude taký adrenalínový. Moja starosť či vydržím do večera s batériami. „Odháňanie“ oranžovej sliepky. Neustále hladanie užoviek (nikdy sme nevedeli kde sa objavia, keď niekam zaliezli, alebo sa ponorili pod vodu), fandenie k úlovku… Domov som si priniesol plné pamäťové karty a bol to celkom boj, pretriediť to a zredukovať… Myslím, že sme si to celkom užili a určite sa budeme tešiť na ďalšie spoločné fotenie… Ďakujem Janko a vidíme sa pri ďalších potvorách!
Na záver už len kontakt pre prípadných záujemcov navštíviť toto miesto: www.termeszetfotozas.kiskocsagvendeghaz.hu
