Tak ešte nie je koniec! Ešte sa túto sezónu niekam na motorke pozriem. Hneď po návrate zo Slovinska si hovorím, že Honda si konečne tento rok trochu užila, ale čo moja nová Husqvarna? Mal by som ju tiež niekam zobrať. A keď už, tak niekam do terénu…
Rozmýšľam nad Srbskom, alebo Bosnou. Ale nejako neviem nájsť parťáka a do terénu, mne začiatočnikovi, sa mi samému moc nechce. V teréne by sa malo jazdiť minimálne vo dvojici, keby sa niečo stalo… Na ceste sa pomoc hľadá ľahšie ako niekde v lese. Päť dní pred plánovaným odchodom sa mi darí prehovoriť kamaráta Riša, skúseného motorkára a cestovateľa. Naplánoval celý trip, cesty, ubytovanie, všetko. Ja len dúfam, že ho v teréne ako začiatočník nebudem príliš brzdiť, a že aj po návrate, ešte budeme kamaráti 😄 Bude to náš prvý väčší trip, zatiaľ sme sa len párkrát prebehli na Slovensku. Takže sa stačí pobaliť a už len odpočítavať: 5 dní, 4, 3, 2, 1…
1. deň: Ráno sa budím bez budíka. Večer som zabudol dať telefón na nabíjačku a ten je vypnutý, takže nebudí. Ako zázrakom sa budím o 5:45 presne v čase aký som nastavil na budíku. Vyrážam smer Balaton, neskôr chorvátske hranice, bosenské hranice a nakoniec dnešný cieľ bosenský Bihać. V navigácii už tradične vypínam diaľnice, s Rišom sa stretneme niekde za polovicou dnešnej cesty, vlastne takmer na konci. On vyráža zo Zvolena a má v pláne prefrčať Maďarsko po dialnici. Pre mňa by bola úspora času na dialnici minimálna oproti normálnym cestám. Naproti tomu by som mal mať výraznú úsporu v dnešných najazdených kilometroch. Vonku je hmla a ja sa trochu bojím na cestu. Prvýkrát som sa zbalil do tašiek Mosko moto 80 L a naložil ich na úzku a ľahkú Husqvarnu. A razom sa stal z enduro motorky autobus, teda aspoň na zadku. Lenže ten autobus má stále zadné svetlo ako bicykel. Tak dúfam, že ma niekto v tej hmle nezostrelí z cesty…
Vyrážam na cestu. Počasie je chladné ale postupne sa to zlepšuje. Až kým sa nevydám na nejaký trip na sever, budem musieť dookola opakovať vetu: maďarsko je nudné, dlhé, bez zákrut, bez kopcov… Až niekde pri Balatóne sa teším, že pôjdem okolo chaty, kde sme párkrát boli a zastavím sa možno v nejakej známej reštaurácii. Ale teším sa zbytočne. Navigácia ma v podstate pred tabuľou dediny odkláňa mimo a ja si vravím, že nevadí, dám si prvú pauzu niekde inde. Nakoniec to bola len pumpa, kde sa teším aký mám zatiaľ dobrý dojazd na motorke s 13 litrovou nádržou… a teším sa aj keď nejaký mladý Maďar chváli moju Husqvarnu… nagyon jó…
Maďarsko – chorvátske hranice človek ani nezaznamená, len tie chorvátske dedinky su akési ošarpanejšie, smutnejšie… Zato chorvátsko – bosenské hranice si už človek všimne. Predbehol som síce časť kolóny, ale úplne dopredu som sa tlačiť nechcel, aby ma odtiaľ nevyhodili. Tak som pred sebou nechal zopár áut, zliezol z motorky a pomaly ju tlačil k prechodu… Potom ešte kúpa SIM karty, aktivácia (tento krát som zvládol sám 😎 ) a asi po trištvrte hodiny frčím na dohodnuté miesto stretnutia s Rišom. Stretávame sa v meste Novi Grad, dotankujeme a pokračujeme do Bihać, kde máme rezervovane ubytovanie. A konečne začína pekná kľukatá cesta, ktorú si človek môže trochu užiť. Ale nebolo nám dopriané, už pár kilometrov za mestom začína pršať a prší v podstate až do noci, takže na hotel prichádzame premoknutí. Hlavne komplet mokré nohy a ruky sú pekne otravné. Po ubytovaní sa a dobrej večeri teda rozkladám všetko čo mám zbalené a to čo som mal na sebe a do noci suším čo sa dá s fénom, klímou v izbe a s nočnými lampami… Dnes prejdených cca 540km.
2. deň: o 3:00 sa budím a musím ísť na WC. A mám problém – hnačka taká, že ani preháňadlo podávané v nemocnici pred operáciou by sa za ňu nehanbilo… Dávam si tabletku a dúfam, že ráno bude dobre. Problém nezmizol, váham či mám niečo raňajkovať alebo nie. Nakoniec zjem mini raňajky, druhá tabletka a čakám čo sa stane. Sme dohodnutí, že o 9:00 vyrážame z hotela. Ja sedím na posteli, nevládzem ani pobaliť veci čo sa váľajú po izbe a neviem si predstaviť ako dnes budem jazdiť až do večera. Tak trochu meškám, kvôli ďalším sedeniam na WC. Ale nakoniec s menším oneskorením vyrážame. Zdržala nás ešte návšteva pumpy, kde si kupujem minerálku a čokoládu… snáď pomôže. Smerujeme k vodopádom Štrbačky buk. Neskôr k ďalšiemu vodopádu v Martin brod. Šotolinových ciest zatiaľ nie je veľa. Ale som za to celkom rád. Niekto mi celú cestu drži v dlani môj žalúdok a stláča ho. Nie je mi dobre. Našťastie to postupne mizne. Náš ďaľší cieľ je Šátorsko jezero, kde už ideme po šotoline niekoľko kilometrov. Pri jazere si dáme pauzu, spravíme pár záberov a už nás čaká len ubytovanie v Grabovici. Ubytovanie je super, večera super². Dávam si chobotnicový šalát, steak s hribami, pivo. Samozrejme som to stihol pred jedlom vydezinfikovať jedným Jackom D. Trošku váham, čo toto menu so mnou spraví po raňajších problémoch, ale hlad je obrovský, v podstate som celý deň nič nejedol. Zaspávam s telefónom v jednej ruke a s diaľkovým ovládačom od TV v druhej… Dnes cca 290 km.
3. deň: Budím sa vyspinkaný do ružova. Balím tašky na motorku, dávame si výbornu omeletu na raňajky a vyrážame. Som na seba pyšný, že som znova – lepšie preorganizoval veci v taškách, ale už po 100m musíme zastaviť – zavadzia mi ruksak… A to ešte netuším, že organizovať budem aj v priebehu dňa. Ešte na asfalte zastavujeme pri Ramsko jezero, máme krásny výhľad a ja dnes jedinýkrát vyťahujem drona. Potom pokračujeme na šotoline smerom na národný park Blidinje. Neskôr bola asfaltová pasáž a potom znova šotolina z Boračko jezero na Mostar. A tu niekde som začul divný zvuk zozadu motorky a zacítil spálený smrad. Zastavujem, kontrolujem. Ruksak čo som pripevnil k ostatným taškám sa v teréne uvolnil a zosunul na stranu výfuku o ktorý sa oprel… a začal horieť. V predchádzajúci deň mi v teréne tiež takmer vypadol, ale vtedy sa vybral aspoň opačným smerom, nie na výfuk. Takže som znova zorganizoval batožinu, z ruksaku som spravil dočasný smetiak a nakoniec ho vyhodil v najbližšej civilizácii. Kedže mám vlastného vedúceho zájazdu s navigáciou, plánovanim a sledovanim trasy, tak sa priznám, že aj tie základné info o tom kde sme boli a kam ideme ťahám z Riša. Mne sa všetky názvy, miesta, kilometre zlieváju do jedného gulášu. Guláš – dal som si jeden výborný na večeru! A kedže som mal veľké oči, tak som si objednal aj pljeskavicu, ale tú už som celú nezvládol. K tomu tri tretinkové pivá. Dnes cca 326 km.
4. deň: Vyrážame po už klasickej rannej omelete a káve… smerom na miesto s názvom Zelengora. Najprv asfalt, potom šotolina. Ja sa snažím ísť lepšie (rýchlejšie) ako prvé dva dni v Bosne a snáď sa mi to aj trochu darí. Celú cestu sa predbiehame s Golfom II. v ktorom sa vezú dva páry mladých – zrejme muslimov (baby síce neboli komplet zahalené, ale mali takú tú šatku na hlave). Raz stojíme my a fotime a Golf nás predbehne, inokedy ich predbehneme my. Na Slovensku je zauživaná odpoveď na otázku “ktoré auto je najlepšie do terénu?” – “Firemná Fábia (kedysi Felícia)”. Ale ja už viem, že najlepší je Volkswagen Golf! Domáci sa tu na nich premávajú doslova všade. Aj tam, kde by ste žiadne auto nečakali, určite nie osobné. Občas je síce na kameňoch vidieť väčšia olejová škvrna, ale Golf je asi nesmrteľný. Ale pozor! Len ten II. generácie 😄 Zelengora je krásne miesto, kde by sa oplatilo zostať aj zvyšok dňa, zakempovať, uživať si výhľad, opiecť si slaninu, vypiť pivko a potom sa na druhý deň zobudiť v tej nádhere a pokračovať ďalej v ceste… Možno niekedy inokedy. Postupne schádzame do civilizácie dotankovať motorky, doplniť cukry a kofein. Rišo vyhlásil (neviem či práve na pumpe, alebo to bolo už predtým), že máme najšpinavšie motorky v Bosne. A ja by som tú moju tak rád umyl… Po krátkej pauze pokračujeme ďalej v podstate už na miesto dnešného ubytovania, ale s dobre naplánovanou offroad cestou 😄 Prvé odbočenie z asfaltu ma teda dobre rozhodilo. Myslím, že trochu aj Riša to prekvapilo, ale on si to už po pár metroch užíva, kdežto ja trpím. Na ceste je drobný štrk a prach, šmýka sa to ako na ľade a ja sa neviem dostať do tempa. Znova sa vlečiem ako slimák. Za odmenu ale dostávame znova krásne výhľady ako z Vinetua a buď to sa ten povrch cesty trochu zlepšil, alebo som si aj ja zvykol, ide sa mi už lepšie. Ale idem stále veľmi opatrne. Na jednom mieste, kde Rišo foti s dronom si ja poviem, že ja idem pomaly ďalej a pôjdem ako inák pomaly, že ma niekde dobehne. Aj ma dobehol – hneď ako som našiel ďalšie miesto na zastavenie a ďaľšie fotenie. Vyhlasujem (nie prvýkrát, ani posledný), že je tu krásne a že sa nejdem ponáhlať, že si idem ešte chvíľu kochať po ceste. Rišo súhlasí a vyráža dopredu. Ale už po pár minutách ho strácam z dohľadu. Čo nie je nič výnimočne, deje sa to tak celý čas, ale tentokrát som prišiel ku križovatke a jeho nikde. Našťastie som si ráno nastavil v telefóne aj ja navigáciu s dnešnou trasou. Tak pokračujem ďalej. Neistý, ale pokračujem. Po hodnej chvíli prichádzam ku ďalšej križovatke a tam zase nikto. Tu už zastavujem, kontrolujem navigáciu, lebo tá ma posiela z “hlavnej” cesty do odbočky. Skúšam neúspešne volať Rišovi a nakonie sa rozhodnem pokračovať po “hlavnom” ťahu. Na tretej križovatke ma navigácia posiela do uplného nezmyslu – keď vidím tú cestičku, tak si hovorím, že tam by som nešiel ani peši. No a napokon mi Rišo volá naspäť, hovorí kde ma čaká a ja sa po krátkom “stratení sa” znova nájdem, teda stretnem s vedúcim výpravy 😄 Nasleduje zatiaľ asi najobtiažnejši offroad úsek, kde mne začiatočníkovi nezostáva naozaj nič iné ako len držať plyn a ísť. Druhá moznosť by bola len stáť a pozerať sa do kopca plného kameňov. Asi sa mi to darí, pretože po prejdení tohoto úseku dostávam konečne pochvalu od Riša za moju krátku jazdu po ako on hovorí “hovnách” – rozumej obtiažnejši terén. Aj keď pre neho to bola len jednohubka. Znova dostávame odmenu vo forme výhľadu na rieku, starý spadnutý a znova postavený (polepený) most a my fotíme. Ja aj oddychjem, už zase 😄 Tabula za mostom oznamuje, rovnaké ho… rovnako obtiažný terén ďalších 11 km, ale našťastie asi už nie je aktuálna. Krásna šotolina, ktorá sa za prvou dedinkou mení na úzku cestu pre jedno auto s novým asfaltom, kľukatú tak, že všetky vychytené motorkárske trasy európy, mi v tej chvíli pripadajú ako nuda. Navyše s výhľadmi aké som doteraz videl naozaj len vo filmoch. Neskôr sa cesta rozšíri na najlepšiu závodnú trasu do vrchu a ja neviem či sa mám ďalej snažiť dobehnúť Riša, alebo si len užívať. Nakoniec som ho dobehol, teda on ma počkal v našom dnešnom cieli pred hotelom Han v lyžiarskom stredisku. Ako prvé oznamujem, že si to chcem ráno prejsť znova! Plán na zajtra je ale zatiaľ otvorený, tak uvidíme, či si to zopakujeme, alebo sa vydáme niekam inam. Nasleduje už tiež tradičné večerné gastro porno, pár tretinkových pív, plánovanie ďalšieho dňa s nejasným výsledkom… Doriešime pri raňajkách. Dnes cca 258 km. Ale takmer polovica na šotoline. A ja môžem vyhlásiť, že som sa asi “prestal konečne báť” a už to so mnou bude len lepšie a lepšie…
5. deň: Po výdatných raňajkách (omeleta, klobáska…) sme sa vybrali na Lukomir. Odtiaľ rovnakou trasou k hotelu a ďalej sme pokračovali do Sarajeva, kde sme sa po krátkej úvahe s Rišom rozišli. On pokračuje po dialnici domov a ja v podstate tiež domov. Akurát ja idem mimo diaľnic a prespávam ešte v Chorvátsku, pár kilometrov po prekročení hraníc. Našiel som síce ešte v Bosne krásne ubytovanie v chatkách, s jazierkom. Mohol som si večer zachytať ryby 😄 ale bohužiaľ sa nedalo platiť kartou a mne došla hotovosť. A ako čerešnička na torte bolo, že mladý chalan, čo tam pracoval vedel po slovensky. Škoda, mohli sme večer pokecať… Týmto dňom teda náš trip po Bosne končí. Pre mňa dnes cca 300km.
6. deň: Najkratšia cesta domov – cez Maďarsko… 😄
Bosna je na jazdenie na motorke krásna krajina. Ceny výborne, jedlo sme si tiež dopriali ako králi, dokonca aj pivo chutilo! Určite sa sem niekedy vrátim, ešte raz by som išiel na Zelengoru a objavovať aj ďalšie miesta. Mal som šťastie, že som mal vlastného sprievodcu. Ešte raz ďakujem Rišo! Dokopy som prešiel cca 2060 km.
