…alebo spanie v Bosne a enduro v Chorvátsku
S Marekom sme sa zoznámili pred pár týždňami a absolvovali sme spolu kúsok trasy maďarského TETu (transeurotrail.org) od Komáromu po Rajku. Počas prestávok na cigu sme preberali svoje tohtoročné motorkárske plány. Jazda bola fajn, myslím, že tempo vyhovovalo nám obom, pokecať tiež bolo o čom… Tak som bol zvedavý, či som konečne našiel parťáka na nejaké moto tripy do budúcna. Žiaľ, obaja už máme svoje “moto diáre” na rok 2024 zaplnené, tak možno budúci rok. Nasledovala ešte jedna jednodňová jazda na Slovensku a po nej jedno “civilné” stretnutie (bez motoriek). A práve tu ma Marek prekvapil, keď mi oznámil, že o dva týždne vo štvrtok ideme do Chorvátska na TET. Marek tam chce dokončiť úsek, ktorý nestihol minulý rok, takže ideme a bez diskusie!
A tak vo štvrtok doobeda nakladáme motorky do dodávky a vyrážame smer Bosna. Marek trval na svojej trase pre jazdu na moto, ale spoločne sme po niekoľkých variantách vymysleli ubytovanie v Bosne. Vlastne finálne mesto pre našu základňu padlo až na ceste a vybrali sme mesto Bihać. Na bookingu sme našli pekné ubytovanie pri rieke, s terasou priamo nad vodou, len za 30 € za osobu na noc. Po ceste sme plánovali najbližšie dni, predpovedali počasie (ja som bol za pesimistu, Marek bol optimista), rozprávali sa o motorkách, cestovaní a preberali sme aj to, čo si kto zbalil na cestu do terénu. Obaja sme mali “všetko” čo treba, ale táto téma bude mať ešte pointu neskôr 😄
Cesta nám ubehla, tých cca 7 hodín sme prekecali, dokonca ani hranice nás nijako extra nezdržali a po ubytovaní sme si dopriali skvelú večeru v odporučenej reštaurácii hotela Emporium za pár šupov.
V piatok ráno balím to najnutnejšie. Náradie, náhradné duše, fotoaparát… Marek mi pripevňuje na jeho moto fľašu s vodou, môj ruksak už váži 100 kg… Čakajú nás necelé 2 hodiny cesty po asfalte do dediny Strmica, kde začína naša offroad trasa. Ideme síce po asfalte ale čím viac sa blížime, tým viac sa cesta kľukatí a stúpa do kopcov. V jednom momente vidím značku pri ceste, ktorá hlási, že sme vo výške 1000 m aj nejaké drobné nad morom. Ja mám obutú novú zadnú pneu do terénu ktorá šmýka na asfalte ako na ľade, ale nevadí, užívam si to aj v pomaľších rýchlostiach. Pred vyštartovaním sme si dali predsavzatie, že dnes nikto z nás s motorkou nepadne. Prechádzame hranice a po pár kilometroch začína konečne šotolina. Ideme (hlavne ja) opatrne, musím si chvíľu zvykať. Strieda sa pevný podklad s väčšími odskakujúcimi kameňmi, veľké mláky, výjazdy, zjazdy… až nakoniec narážame na kamenné “schody” kde prvýkrát zastavujem. Marek prvý veľký schod preletel, lebo ho prekvapil. Zastavuje a ide ma na neho upozorniť a pomôcť mi to prejsť bez pádu. Ukazuje mi stopu a keďže mi motor zhasína pri pohýňaní, tlačí ma chvíľu do schodov. Keby som tu bol bez parťáka, neviem či by som pokračoval. Ale postupne si zvykám, tempo sa pomaly zrýchľuje a poobede mám pocit, že už letím v teréne celkom slušne. Na jednej poľnej ceste už otváram plyn a beriem jednu mláku za druhou, hlava nehlava až narazím na jednu ozaj hlbokú, ktorá ma osprchuje komplet. Po chvíli si takú našiel aj Marek a sme mokrí, ale šťastní, že sme tu. Marek pri každej príležitosti hlási “ale je tu krásne…” a ja pritakávam. Počas jazdy sme videli veľa voľne pasúcich sa koní, až nakoniec pri jedných zastavujeme. Fotím skupinku koní na lúke. Jeden z nich sa pomaly blíži najprv ku mne a potom zabočí a ide k Marekovi. Toho počujem ako hovorí, že ho tie kone obkľučujú a ja si myslím, že si robí srandu… Až keď zložím foťák z oka, vidim, že za chrbtom máme stajňu z ktorej naozaj vychádza celé stádo a za cvíľu sú všade okolo nás. Odkladám foťák a snažíme sa dostať z tohoto obkľúčenia. Máme strach aj naštartovať aby sa nesplašili, tak potlačíme motorky pár metrov po ceste, štartujeme a pridávame plyn. Takýto prepad sme nečakali. A tempo máme už veľmi slušné, v jednom zablatenom úseku ma šmykne, stočí ma mimo cestu a ja skončím zapichnutý v kríkoch, ale moto aj ja ostávame na “nohách”, takže bez pádu. Dobieham Mareka a ten ma už netrpezlivo čaká odstrojený a pýta si cigarety, ktoré mu nesiem v ruksaku (on moju vodu vytriasol z motorky už po prvých kilometroch na šotoline). Tak som ho zvozil, že ja tam vyťahujem sám motorku z kríkov a on sa tu opaľuje a čaká.. Podpichovanie, srandičky, čierny humor… to nás sprevádzalo už od prvého momentu, keď sme nakladali motorky doma do dodávky. A nezastavilo sa to až do konca. Bolo to super, ja som si užil jazdu aj spoločnosť, ale tie naše “srandičky” si nechám pre seba 🙂 A pokračovali sme znova do kamenných schodov, naháňal nás pes, vleteli sme do “stáda” sliepok na ceste pri nejakej farme (všetky to prežili, teda žiadnu sme nezrazili, jedine, žeby niektorá umrela na infarkt). Až sme dnešnú jazdu v naplánovanom mieste prerušili a otočili to znova po asfalte na naše bosnianské ubytovanie. Pokračovať budeme ďalší deň. Prešli sme cca 370 km, z toho 200 km na chorvátskom TETe.
V sobotu ráno sa vraciame tam, kde sme včera prerušili našu trasu a pokračujeme ďalej. Dnes nás trasa vedie aj úzkymi asfaltkami v lese, aj šotolinou a pribudlo viac blata. A ja zase spomaľujem, konečne som sa adaptoval na šotolinu, na zablatené úseky si musím ešte zvyknúť (naučiť sa ich jazdiť). A pri prejazde jedného takého zablateného úseku v zamínovanom území sa mi to hneď potvrdzuje a ja odkladám moto na zem a ako som neskôr písal správy domov, „dal som jej prvýkrát nažrať sa trávy”. Ale nič sa nestalo, ja som ani nespadol, zostal som stáť na nohách, takže som sa ani neskotúľal mimo cesty a na žiadnu mínu som nestúpil. Dnes nám zostáva do plánovaného konca v teréne niečo medzi 70 až 100 km. Takže plánujeme, ako sa dnes vrátime skôr na ubytovanie, pobalíme sa, naložíme motorky aby sme sa v nedeľu len naraňajkovali a mohli vyraziť domov. Ale len pár kilometrov pred koncom nájdem Mareka aj s motorkou v jednej zákrute na zemi. Zastavujem, pýtam sa či mu nič nie je. Vraj je OK, že len oddychuje. Ulomil smerovku, a zohol radičku a ja vidím, že mu chýba aj zrkadlo. Vyberáme náradie a asi za pol hodiny je všetko spojazdnené. Radička už síce nie je ako z výroby, ale radiť sa s ňou dá, v spätnom zrkadle síce nič nie je vidieť, lebo sa nedá nastaviť ale je aspoň pripevnené na moto pomocou zdrhovačky a lepiacej pásky. A blinker síce škúli, ale Marek mal náhradný, tak sme ho tam tiež pomocou lepiacej pásky prichytili a funguje. Všetko vydržalo až domov… A tak sme zvládli celú Marekovu plánovanú trasu! Na najbližšej pumpe už nastavujeme navigáciu na ubytovanie a dohadujeme sa, že ak náhodou narazíme na umyvárku, tak motorky umyjeme, nech nejdú do dodávky celé zablatené. Našli sme, umyli sme a keď sme vychádzali z umyvárky, vidím, že Marekova motorka, polepená izolačnou páskou, má ešte aj defekt na zadnom kolese. Zastavujeme, meriame, dofukujeme a ja zisťujem, že aj keď sme obaja na cestu zobrali všetko potrebné, môj parťák nakoniec na moto nezbalil ani kompresor, ani merák, a vlastne náhradné duše nesiem od začiatku len ja. Vraj to nechal všetko na ubytovaní, načo by sme to brali dvojmo… Tak sme mali zase o tému a podpichovanie postarané. Sľúbil som Marekovi, že k najbližšiemu sviatku mu kúpim ruksak, aby sa mohol poriadne zbaliť na cestu. Defekt sme neopravovali, gumu sme dofúkali a priebežne kontrolovali. Pomaly sme si to hrnuli asi 70 km k hraniciam. Naše želanie bolo prejsť aspoň za hranicu, pretože skočiť pre dodávku by už nebol problém, keby bolo treba. Ono by to nebol problém ani skôr, akurát by sme asi s dodávkou na tých hraniciach strávili niekoľko hodín… A tak sme nakoniec šťastne dorazili do cieľa, žiadne balenie a nakladanie moto sa nekonalo, boli sme radi, že si môžeme dopriať dobrú včeru, nejaké pivo a môj parťák sa tešil z hokeja v telke. Ja som chcel zostať v reštaurácii hotela, lebo sa tam konala svadba. Mohli sme sa zadarmo ešte najesť a napiť 🙂 aj keď napiť asi nie, bola to moslimská svadba. Ženícha s nevestou sme videli na balkóne hotela a dole v reštaurácii sa pomaly nazbieralo asi 40 žien… 40 žien a dvaja zbojníci… či ako to bolo s tým Alibabom? Takže nič, veliteľ zavelil hokej, zo zábavy nám zostalo len pivo a výhra našich 4:2 nad Francúzmi…
A keďže nedeľa bola len na šťastný návrat domov, to už je vlastne skoro všetko. Ďakujem Marek za super predĺžený moto víkend, teším sa na ďalšie naše výjazdy a ten ruksak ti prinesiem, sľubujem!
Bosna bola super, znova sa mi potvrdilo, že pre nás je tam lacno, dá sa tam dobre najesť, ubytovanie príjemné, pohodlné, skoro ako doma. Chorvátsko tiež potvrdilo to svoje 🙂 je tam o čosi drahšie, pomaly tam bude priemernému Slovákovi asi príliš draho, a budeme si musieť hľadať nové slovenské more… Fotiek nemám veľa (tak som použil aj nejaké z našich prvých stretnutí), stále som v Chorvátsku čakal na výhľady s tými typickými holými kamennými kopcami ktoré vídam pri ceste k moru… ale trasa nás viedla väčšinou lesmi. Tak zase raz nabudúce! 🙂
