Maďarsko – Chorvátsko – Bosna a Hercegovina – Čierna Hora – Albánsko – Severné Macedónsko. – Grécko – Srbsko
Vypínam počítač, obliekam sa do motorkového, znášam posledné veci do garáže k motorke. Konečne! Je tu ďalšia dovolenka. Vyrážam až po práci a začiatok je celkom ťažký. Štartovať po obede v najväčších horúčavách nie je ako keď idem ráno. Ale smerujem na juh, takže horúčav si najbližšie dva týždne užijem dosť, takže nefňukať a štartovať!
1. deň: Za tých pár piatkových hodín čo som mal na jazdu, som ukrojil z mojej cesty prvých pár nudných kilometrov (hádaj v ktorej krajine) a večer parkujem na krásnom ubytovaní v Chorvátsku. Bookol som si ho chvíľu po prekročení hraníc počas pauzy na prvej benzínke. Pán domáci sám od seba vyparkováva auto z garáže a ja parkujem namiesto neho. Zhadzujem batožinu, dávam si sprchu, v chladničke na mňa čakajú dve plechovky piva, tak jednu do seba kopnem. Pani domáca mi večer klopká na dvere a ja s radosťou vítam jej tanier domácich zemiakových placiek. Teda neboli také ako u nás doma, ale potešili. Inak by som bol takmer bez večere, ak nerátam jedno balenie jerky… Hľadať nejakú reštauráciu som už ozaj nemal v pláne. A tak končím prvý deň na gauči pri telke a “Mladých puškách”.
2. deň: Všetky reštaurácie na okolí čo mi Google ponúkol otvárajú najskôr o desiatej. Na hotdog z pumpy nemám chuť, takže raňajkujem, vlastne rovno obedujem až na obed v Bosne. Od chorvátskych hraníc až po Sarajevo bola cesta na prd. Prakticky celú cestu obmedzenia rýchlosti od 50 po max. 70 km/h, plná čiara nemala konca, na každom rohu policajné auto a asi aj preto 99% vodičov dodržiavalo rýchlosť. Do budúcna dávam tento úsek cesty na môj súkromný blacklist, ktorý som si práve vymyslel – teda mám v ňom prvý zápis. Ale hneď za Sarajevom smer Foča sa to radikálne zlepšilo. Zákruty, kopce, štvorkolesových ubudlo a ja si konečne užívam jazdu. No a po prejdení hranice do Čiernej Hory mi padá sánka. Krásna cesta popri rieke Piva. Nie, neskúšal som sa napiť, pivo som si doprial až večer v reštaurácii. Zopárkrát stojím a fotím, váham, či vytiahnuť aj drona ale vravím si, že keď je to tu také krásne hneď na začiatku, zajtra to bude pecka, zajtra si aj dron zalieta… Škoda len, že taký pekný záver dňa pokazil môj výber ubytovania. Zastavujem v Plužine a hľadám v bookingu kde skončím dnešný deň. Vyskočilo na mňa ubytovanie len pár minút odomňa, vedie k nemu kúsok šotoliny, sú tam tri krásne malé chatky s výhľadom na rieku a volá sa to “The bikers´ corner”. No nekúp to!? Okamžite rezervujem a štartujem… A realita? Mal som zdrhnúť hneď, ako som videl pri vstupe do ubytovania kód na WiFi: osem núl… Tu niečo nie je v poriadku – malo mi zasvietiť v hlave. Šotolinka bola, výhľad majú krásny, ale vraj som si nebookol chatku ale izbu v škaredom dome bez výhľadu kúsok ďalej. Nevadí, možno som spravil chybu ja… Že izba nemá kúpeľňu a wc – no nie som nadšený, ale keďže som taký upotený a unavený, tiež prekúsnem, hlavne nech už som osprchovaný a sedím v reštaurácii s tým bombastickým výladom… Ale keď som po vybalení sa, stál nahý v tej kúpeľni na chodbe a zistil, že tečie len studená voda!!!??? Keby znova pobaliť veci a obliecť sa trvalo kratšie ako tých pár minút pod studenou vodou, tak odchádzam. Po asi minúte váhania nakoniec rezignujem a otužujem sa. Teším sa že mám čisté tričko, kochám sa výhľadom, prežúvam pravý černohorský stejk a zapíjam pivom… aspoň tá večera stála za niečo… Že tá mini telka čo bola na izbe nešla a podo mnou bývali domáci, to je len posledný klinec do rakvy a ja sa večer šklebím aké skvelé hodnotenie na bookingu napíšem tomuto bikers friendly ubytovaniu, hneď ako odtiaľto zmiznem… Ale telku som si nakoniec užil… Domácim pod mojim oknom samozrejme išla takmer celú noc… Mal som si tých pív dať večer viac!
3. deň: Skoro ráno menšia údržba na moto, tankovanie, káva v Plužine a hor sa do kopcov. Štartoval som už o 7:00 h. Smerujem k národnému parku Durmitor. Prvú polhodinu nerobím nič iné ako stojím, vyťahujem foťák, fotím, štartujem, idem, stojim, fotím… dokonca som vzlietol aj s dronom, keď som si to predošlí deň predsavzal… Po pár kilometroch pekného asfaltu a krásnych výhľadoch ma víta tabuľa Durmitoru. Spoznávam z fotiek a videí na internete niektoré miesta, akoby som tu už bol. Ale to sa mi stane ešte veľa krát túto moto dovolenku.
Pokračujem ďalej, obzerám sa, obdivujem tie majestátne skalnaté kopce. Keby som chcel odfotiť “všetko”, asi by som tam bol dodnes. Takže fotoaparát odkladám a snažím sa užívat si len jazdu. Dostávam sa do bodu, kde navigácia hlási, “že som v cieli”. Samozrejme to nie je žiaden koniec, bol som len na mieste, kde moja naplánovaná trasa bola prerušená kvôli dĺžke trasy a lepšiemu plánovaniu. Z asfaltky vedie odbočka na šotolinu. Stojím, rozmýšľam, či neísť objavovať trocha offroadu. Som sám, nepoznám to tu, nebudem riskovať. Pokračujem ďalej po asfalte. Stretávam prvú väčšiu skupinku auto-moto návštevníkov Durmitoru. A vtedy mi zasvietilo v hlave. Tá odbočka na šotolinu bol ten bod, kde som ešte doma pri plánovaní v navigácii prerušil môj plán cesty, pretože ja som po tej ceste chcel ísť, ale navigácia ma tadiaľ nechcela pustiť ani za nič, aj keď má povolené nespevnené cesty. Otáčam to, na križovatke ešte chvíľu váham. Neviem čo ma čaká a som tu sám… Idem! Veď keď to bude náročné, môžem to otočiť a vrátiť sa na asfalt, ktorý vedie cez celý Durmitor.
Aj keď prvé kilometre boli ťažké (ako vždy na začiatku v teréne), nevzdal som to. Prešiel som si popod celý Durmitor po šotoline a jediné čo utrpelo bolo moje ochranné sklo na mobile, ktorý mi spadol pri fotení. Ja som sa celkom zapotil, ale neľutujem, že som išiel po tejto ceste, aj keď som sa tým pripravil asi o 2/3 “panoramic road” po asfalte s kopec turistami 🙂 Po návrate na asfalt trochu blúdim, navigácia ma znova posiela na kúsok šotoliny, neskôr opäť na asfalt a začína sa motorkárske asfaltové porno. Neviem koľko to bolo kilometrov, nie som si ani istý, ako dlho mi to trvalo. Ale viem, že od Durmitoru v podstate až po Skadarské jazero v Albánsku to je na 90% zákruta za zákrutou, kopec hore, dolu. Miestami sa nie je ani kedy obzerať a obdivovať prírodu, lebo sa musím naozaj sústrediť na to čo je predo mnou. Väčšina zákrut je neprehľadných a vždy môže oproti vyletieť auto v protismere.
Ale vrátim sa kúsok späť v čase, ešte nie som pri Skadare. Prekročil som hranice a som v Albánsku. Navigácia mi tvrdí, že som prepásol odbočku. Vraciam sa späť a vidím, že na miesto asfaltu ma čaká opäť šotolinka. OK, výzva prijatá, idem na to. Bože ako som ja nadával! V rodnej slovenčine, v angličtine… Cesta išla strmo nadol, veľké voľné kamene sa šmýkali, že by som sa tam mohol sánkovať. Otočiť sa a ísť hore? Ani náhodou, nevedel by som otočiť motorku, dokonca ani zliezť z nej. Neutrál, zadná brzda, predná brzda, bolo to ako v zime na lade. Kým som prešiel tých asi 500 metrov a niekoľko zákrut, a skončil znova na asfalte, ruky ma boleli ako po miešaní betónu, pot sa zo mňa lial ako z vodopádu a ja som začal rozmýšľať, že je najvyšší čas sa dnes niekde ubytovať. Ale bolo skoro. Bol som na “vyhlásenej” motorkárskej ceste SH20. To sa v polovici nekončí, len preto, že som unavený. Takže znova trochu zvolniť, zrelaxovať a znova si začať užívať jazdu. Prechádzam serpentínky, kde jedna 180° zákruta strieda druhú a spoznávam z videí vrchol jedného kopca s výhliadkou a malým bufetom. Len čo som si objednal, zastavila na parkovisku skupinka 4 motorkárov a ja počujem češtinu. A keďže tretí deň na ceste už aj rozmýšlam po anglicky, pozdravím ich “ahoj bratia Češi”. Bavíme sa o tom, odkiaľ kto ide a kam. Pýtajú sa, kde dnes spím a ja odpovedám, že ešte neviem. A vraj oni idú do kempu a keď chcem, môžem ísť s nimi. Kemp ma síce neláka (aj keď stan a spacák so sebou mám pre prípad núdze), ale spoločnosť uvítam. Tak kým oni sa prebehnú po serpentínach, ktorými som ja prišiel, trochu si oddýchnem a keď sa vracajú, pripojím sa k nim. Previedli ma ešte peknou cestou, ktorou by ma inak navigácia nepreviezla a zastavujeme na benzínke, kde oni tankujú. Ja to nechávam na ráno, aj tak z kempu pôjdeme okolo, tak môžem dotankovať a kúpiť vodu a niečo na cestu. Zistili sme totižto, že na ďalší deň máme úplne rovnaký plán jazdy. Známe miesto v horách – dedinku Theth a potom šotolinu ktorá vedie odtiaľ ďalej.
Noví parťáci ale majú nejaký problém s bankomatovými kartami pri platení, tak mám dosť času, aby som v telefóne naťukal booking a pozrel či nie je v okolí niečo lepšie ako kemp. Na pár klikov nachádzam ubytovanie s raňajkami pre 5 osôb, s hodnotetím 10, vzdialené len 7 km od nás. Tak navrhujem, či to nechcú vymeniť za kemp na brehu jazera Skadar. A všetci súhlasia. Vyrážame. Hotel s reštauráciou je na odľahlom, kľudnom mieste. Vyzerá to, že sme jediní návštevníci, tak trochu váham, či som zase nevybral zle, ako v Čiernej Hore, ale tentokrát fotky neklamali. Izba pre šiestich vyzerá naozaj pekne, máme kúpeľňu, parkovanie, reštauráciu, kde nás hostia do neskorých nočných hodín, napriek tomu, že okrem nás piatich tam naozaj nikto iný nie je. Jediný zádrhel bol, že domáci nevedeli po anglicky ani zaťať. Ale že vôbec! Ani len základné slová, ktoré dnes ovládajú u nás aj deti v škôlke. Takže anglicky, nemecky, česky, slovensky, rukami a nohami a Google prekladačom to nakoniec nejako zvládneme. Večer je super, partia je super, pizza, pár pív, slivovica od Opavákov a ja sa už len teším na ďalší deň a spoločnú jazdu…
4. deň: Raňajky sme mali dohodnuté na 7:00. Ale reštaurácia je zatvorená, vyzerá to tak, že okrem nás tu nie je žiaden personál. Chvíľu sedíme na terase a rozmýšľame, že im dáme ešte pár minút a keď sa tu nikto neukáže, tak vyrazíme na cestu bez sľúbených raňajok. Na poslednú chvíľu sa otvorili dvere reštaurácie a vedúci nám ukazuje rukami a z úst je počuť krásnu českoslovenčinu “deseť minut” a to sa celý čas tvári, že nič nerozumie. Takže raňajky nakoniec boli, ale pravdupovediac nijako ma neohúrili. Každý sme dostali jedno volské oko, kusisko syra (ten balkánci vedia), nejaký džem a namiesto pečiva niečo ako naše šišky bez náplne – len vysmažené cesto. Chlapi sa pýtali či nemajú mlieko a pani vedúca odbehla preč z reštaurácie a za pár minút sa vracala s nejakým plastovým kýblikom (tipoval by som, že v ňom pôvodne bola farba alebo niečo podobné) plným mlieka. Stavím sa, že bolo čerstvo nadojené…
Takže ešte predstavím mojich nových kamarátov: Tomáš, Tomáš, Mates, Kristián a poďme už na ten Theth 🙂 Asfalt pomaly stúpa do kopcov, cesta je úzka a o mini zážitky sa nám starajú psi a voľne sa pasúce prasce všade možne, ale najradšej sa motajú pod kolesami. Po zdolaní prvého vrcholu parkujeme pri reštaurácii a dávame si krátku pauzu. Pri odchode sa pýtam, či keď prídeme do samotného Thethu, stojíme v dedine alebo nezastavujeme a rovno pokračujeme v ceste po šotoline na Prekal. Vraj stojíme. Mates ktorý ide prvý, len pár sto metrov pred cieľom nevydrží a predbehuje menšiu kolónu áut ktorá je pred nami. A po príchode do Thethu sa mi stratil z dohľadu. Zastavujeme a čakáme. Snáď keď zistí, že sa nám stratil, tak sa vráti. Dopadlo to tak, že my sme sa opalovali na parkovisku v dedine a nedočkavec zastavil až po pár kilometroch na šotoline a čakal, že sa objavíme. Nakoniec sme sa cez telefón nejako dohodli, našli sa a vyrážame spoločne. Prichádzame na šotolinu a ja cítim malé sklamanie. Cesta je síce šotolinová, ale široká a upravená (zrejme príprava na asfaltovanie). Čakal som niečo viac, ale vravím si, že nevadí, aspoň si užijem trochu rýchleho offroadu. Navigácia hlási, že tých 50 km bude trvať okolo hodiny a pól. Ak tá cesta bude takáto, naozaj to preletíme. Aj tak mám v pláne, že na konci opustím nových českých kamarátov a ja si dnes odkrojím ešte niečo z cesty do Grécka. Lenže, plány sa menia, široká šotolinka skončila pred mostom po ktorom sme prešli na druhú stranu rieky a navigácia klame (z mojich úst síce vyšiel iný komentár na navigáciu, ale takto vám to musí stačiť).
Prekračujeme rieku a z pekne upravenej cesty sa začína akosi viac a viac prášiť. Ale nie na dlho. Prach ustal a pred nami sa objavila cesta s ostrými veľkými skalami a do toho ešte veľké voľné kamene, ktoré sa pod kolesami neustále šmýkajú a ja sa snažím vyberať tú najlepšiu stopu pre moto. V skutočnosti lietam z jednej strany na druhú a čakám kedy si nabijem držku. Chlapi na ťažkých cestovných endurách idú ako tanky. Mám pocit, že to s nimi vôbec nezamáva a len ja tu plápolám ako vo vetre. Nechcem dostať defekt, už vôbec nechcem spadnúť a vlastne ani zastaviť v kopci na tom voľnom podklade by ma nepotešilo. Celý čas rozmýšľam ako dlho to bude takto pokračovať. Veď pri tejto trialovej jazde a rýchlosti ktorú máme sa to nedá zvládnuť za tých 90 minút ako tvrdí tá “pi” navigácia…
Zákruty sú tu len 180° a ani sa tomu nečudujem keď vidím, ako tie kopce okolo nás vyzerajú, inak by sa na ne nedalo dostať. Tu žiadna rovinka nehrozí. Čím sme na ceste dlhšie, tým častejšie a dlhšie máme prestávky. Počítame čas, dohadujeme sa o tom, že tento ťažký terén už za ďalšou zákrutou určite končí… Rozmýšľam či sa stihnem ešte po návrate na asfalt vydať na moju cestu do Grécka. Ak z nej totižto dnes niečo neprejdem, zajtra to pre mňa bude hard asfaltový 12 hodinový presun. Ale späť na našu trialovú trať. Dostali sme sa k strategicky dobre umiestnenej krčme na jednom vrchole. Podľa mňa ten, kto tú jazdu zvládne, určite zastaví, aj keby nemal v peňaženke ani euro… Unavení, spotení sedíme, oddychujeme, pijeme colu, nadávame, ale zároveň sme šťastní, že sme to zvládli a ďalej to už naozaj musí byť ľahká jazda… Pýtame sa pani čo nás obsluhuje, aký je zvyšok cesty. Či je ľahší, než to, čo sme zatiaľ prešli. Prikyvuje že áno, ale nejako divne sa pri tom celá krúti. Mates na ňu ukáže a hovorí “aha, ako sa pri tom smeje” A milá pani sa naozaj začne rehotať a sama hovorí “áno šmeje se, šmeje se…” Tak nám hneď bolo jasné, ako to bude s ďalšou obtiažnosťou. No bolo to presne také, ako doteraz. Trápime sa a chalani nakoniec na veľkých endurách padajú jeden za druhým. Našťastie sa nikomu nič vážne nestalo a my pokračujeme. Moje telo ale aj hlava sú už tak unavené, že pár posledných kilometrov si hovorím, že už z tej motorky nemôžem ani zosadnúť na pauzu, lebo ak to spravím, nedonútim sa už znova naštartovať. A tak predbieham kamarátov s rozhodnutím, že zastavím až na prvom asfalte v nejakej civilizácii. Neviem, či to bolo tým, že na konci cesty sa ten terén predsalen trochu zlepšil, alebo tým, že moja hlava bola už v cieli, ale tie posledné kilometre som si nakoniec neskutočne užil. Išlo sa mi dobre, ako vždy po nejakom čase v teréne – prestal som byť zo samotnej jazdy taký vystresovaný, všetko zo mňa opadlo a ja som doslova letel. Do Prekalu som prišiel zničený ale šťastný a zaparkoval som to pri prvej reštaurácii. Objednávam si kávu a niečo pod zub, lebo tie raňajky stáli za prd a ja už naozaj nevládzem. Zisťujem že terasa nie je len pred reštauráciou, ale aj za a ako čerešnička na torte, je za ňou mini pláž s lehátkami priamo pri rieke s priezračnou vodou. A tak po príchode celej skupiny nasleduje objednávka piva a schladenie sa v nádhernej čistej rieke.
Hodinka relaxu a ja sa rozhodujem, že dnes už nikam ďalej ako späť na včerajšie ubytovanie s celou skupinou nejdem. Na zajtrajší pekelný presun za rodinou radšej nemyslím. A tak si spoločne užívame ešte jeden večer s výbornou večerou, debatou o tom, aký bol ťažký dnešný deň ale zároveň bol skvelý a všetci máme rohlík od ucha k uchu.
Ďakujem chalanom, že som mohol ten čas na motorke aj mimo stráviť s nimi. Tú najťažšiu jazdu, čo sme prešli, mi strašne pomáhalo, že som bol s niekým a nie sám. Bez nich by som to “zúfalstvo” z tej obtiažnosti znášal oveľa ťažšie. Ďakujem Opaváci, a dúfam, že sme sa nevideli naposledy!
5. deň: Budík o šiestej. Rýchlo ho vypínam a snažím sa potichu nachystať na odchod. Lúčim sa s jedným Tomášom vonku pri motorke a tesne pred štartom pozdravím aj zvyšných ešte spiacich kolegov, ktorí ma v polospánku odzdravia. Smerujem na Skadar, neskôr na Tiranu ale tesne pred týmto hlavným mestom to stáčam smer Macedónsko. Tam začína konečne zábava, pretože začínajú znova zákruty, kopce a ja na veľmi dlho predbieham posledné zvyšky premávky. Pri jednom fotení sa na mňa znova nalepí valník, ktorý som na začiatku serpentín obiehal. Časom sa asfalt rapídne zhoršuje, chvíľami uvažujem, či sa to dá ešte považovať za cestu, alebo už za offroad. A valník stále za mojou riťou. Pridám a niekoľko minút máme závody do vrchu. Nie, nehanbím sa priznať, že ma na motorke naháňalo nákladné auto. Hovorím si, že ten šofér valníku je čistý blázon a ja to nakoniec vzdávam, púšťam Albánca pred seba a ja sa znova kochám prírodou. A k tomu sledujem oblohu. Predpoveď hlási búrky a ja čakám, kedy ma to doženie. Niekoľkokrát sa dážď naozaj spustí a prestane. Ja sa raz obliekam do nepremoku, raz vyzliekam, až sa nakoniec rozhodnem nechať si aspoň vrchnú časť až do polovice Macedónska, pretože okrem prehánok sa znížila aj teplota asi o 10°C. Tak ma aspoň neprefúka. To moji kolegovia podľa predpovede zažívajú na ceste potopu, čo mi aj večer potvrdia, keď si píšeme akú mali dnešnú jazdu. Nakoniec prekračujem aj Grécke hranice a aj keď mám pocit, že na navigácii ten čas do cieľa pribúda, namiesto aby sa skracoval, večer úspešne zastavujem pred hotelom v Solúne. Dá sa povedať, že viac ako len úspešne…
Solún! Bol som tu na moto pred dvoma rokmi. Sťažoval som sa vtedy, akú hroznú premávku som tu zažil. No to, čo som zažil dnes, bol čistý horor, horšie ako zábery s ázijskej križovatky, kde má človek pocit, že zelenú tam dostávajú všetci, zo všetkých smerov naraz. A k tomu môjmu “úspechu” mi dopomáha len to, že po krátkej aklimatizácii, kedy zisťujem, že všetci neustále menia pruh v ktorom idú, že skúter alebo motorka sa zjaví kedykoľvek a kdekoľvek (zľava, sprava) aby predbehol všetko pred ním, že smerovka je tu zbytočná záťaž na vozidle… že dodržovať nejaké pravidlá cestnej premávky v tomto miliónovom meste s touto podvečernou premávkou je čisté zúfalstvo… tak keď sa so všetkým týmto zmierim a začnem ísť, ako oni, tak sa úspešne dostávam do dnešného cieľa. Trvalo mi to tuším od Skadaru po dnešné ubytovanie cca 11 hodín. Rodina prichádza až neskoro v noci, pretože im meškal let, ale nakoniec sme spolu.
6. – 14. deň: Ráno nás čaká ešte spoločný presun na ostrov Thasos a konečne začína trocha váľania sa na pláži. Môj chrbát, ale hlavne zadok po posledných dvoch dňoch sú na kašu, tak sa bude regenerovať…
Super je, že si môžem dať vyprať moto oblečenie, lebo po 6 dňoch má veľmi výraznú arómu. Užívame si more, dobré jedlo, aj to pivo sa celkom dá – len tá cena za čapované na pláži je trochu moc (6€) a pri teplotách 37-38° C to ani jeden deň nezostáva len pri jednom. Jeden večer pri krátkom presune do blízkej dedinky Theologos sa rozhodujem, že spoločnú večeru vymením za krátke enduro motanie sa po “vnútrozemí” ostrova. A dobre som spravil. Celý ostrov je popretkávaný šotolinovými cestičkami. Jazdil som len asi dve hodiny a veru, keby sme neboli na rodinnej dovolenke, dalo by sa tam motať aj celý týždeň… Krásne výhľady z kopcov na more, príjemná šotolina sa občas zmenila aj na trochu náročnejší terén, viem si to tam predstaviť aj na dlhšie niekedy na jeseň, keď teploty klesnú na príjemnejšie hodnoty. Motorka dostáva menšiu údržbu, vrátane miestnej umyvárky, pretože asi na tretí deň som si všimol, že na reťazi a nejakých šróboch sa objavuje hrdza. Takže vyčistiť, namazať…
Pri jednom výlete na more s požičaným motorovým člnom strácam okuliare. Nejako sme sa s mojou päťročnou dcérou nedohodli ako z člna “skočíme” po zakotvení do mora, jej malý zadok končí na mojej tvári a okuliare na morskom dne… Našťastie mám so sebou náhradné, síce s neaktuálnymi dioptriami, ale bude to stačiť na návrat domov. Inak by som bol stratený.
Nočné teploty sa držia stále nad 30° C, čo by sa dalo zvládnuť v pohode, viac nás trápia večerné útoky komárov, ktoré sú tuším intenzívnejšie každým ďalším večerom.
Na poslednú večeru na Thasose ideme do najbližšej reštaurácie pri našom ubytovaní a čaká nás tam milé prekvapenie v podobe obsluhy zo Slovenska. Tak aspoň posledný večer počujeme slovenčinu od niekoho iného. Inak sme stretávali len Srbov, Rumunov, Bulharov, samozrejme Grékov a asi len dvakrát počujeme češtinu…
15. – 16. deň: Čaká ma už len cca 1400 km presun domov. Príliš sa neteším. Teda na návrat domov samozrejme áno, ale tá cesta už nebude o zážitkoch, len o najrýchlejšom presune. Mohol by som si to rozložiť aj na tri dni, ale ak to zvládnem za dva, tak sa s rodinou stretneme doma v ten istý večer po ich prílete, čo sa mi nakoniec darí. Ale bol to pekný záhul… Celú túto dovolenku jazdím prvýkrát s navigáciou Garmin Zumo XT2. Občas ma prekvapila hlásením o výjazde z kruhového objazdu kde žiaden kruháč nebol. V Durmitore mi nechcela dovoliť naplánovať časť trasy po šotoline. Na to sa dá mávnuť rukov, ale to, čo predvádzala pri návrate domov, bola hrôza. Najprv ma nechcela navigovať nijako inak, len cez Kosovo (s poriadnou zachádzkou). Nepomáhalo ani pridávanie bodov na trase, pretože až do približne polovice (prvých cca 700 km) podla nej všetky cesty vedú cez Kosovo… Nepomáhalo meniť rôzne režimy výpočtu trasy (najkratšia, najrýchlejšia…). Jediné na čo reagovala, bolo povolenie diaľnic a keďže som sa teoreticky aj tak “ponáhlal”, tak som jej tie diaľnice povolil. Druhýkrát sa stratila, keď dialnica predo mnou skončila (nebola dostavaná), ale ona veselo navigovala ďalej. Nevadí, nedostavaný úsek som si spestril šotolinou, ktorá križovala stavenisko, niekoľko dedín a po pár desiatkach kilometrov som opäť “letel dialničnou rýchlosťou”. Tretíkrát v Severnom Macedónsku prekvapila, keď ona išla po diaľnici ale ja som bol na “starej ceste”, ktorú som si pamätal z mojej prvej návštevy Grécka, ale ozajstná diaľnica bola pravdepodobne pár kilometrov odo mňa. Našťastie to trvalo len chvíľu a ja som si užil aspoň trochu jazdu až som nakoniec skončil tam, kde sa naozaj môže ísť 130 km/h.
Poslednú noc som strávil v meste Niš na ubytovaní, kde som bol tiež pri mojej prvej Gréckej výprave. Nič som nerezervoval, išiel som “naslepo” a mal som obrovské šťastie. Pani domáca mi pri príchode oznámila, že sa len pred pár hodinami vrátili z krátkej dovolenky.
No a posledný úsek síce zvládam, ale teplo mi dalo pekne zabrať. Posledným “klincom do rakvy” bol maďarský colník, ktorý organizoval jazdné pruhy pri prechode hranice a nedovolil mi predbehnúť štvorkolesových. Trápil som sa tam asi hodinu, keď som sa mu stratil z dohľadu, išiel som sa opýtať priamo na čiaru či môžem ísť dopredu (pre istotu, keby sa ten “dopravák” vrátil a chcel by ma riešiť), kde sa nado mnou zľutovali. Na prvej benzínke kupujem vodu a lejem ju do seba aj na seba. O posledný adrenalínový zážitok sa mi postarala osa, ktorú som zbadal zacviknutú na hrane plexi na prilbe. Prvý šok, pri ktorom som rozmýšľal, ako sa tam dostala a či je živá alebo to má už za sebou, vystriedal druhý šok, keď sa začala hýbať a drať sa mi do vnútra… Asi pri 110km/h skáčem na brzdy, zastavujem na krajnici a bojujem o sekundy. Zvládam to len o chlp. Nechcel by som posledné 4 hodiny jazdiť s dopichanou tvárou od osy…
Nakoniec všetko dobre končí a ja večer sedím doma na terase. Asi hodinu nie som schopný ani sa vyzuť, ani vyzliecť. Keby som túto cestu domov absolvoval na mojej “starej” dobrej Honde, bolo by to menej náročné, rýchlejšie a hlavne na diaľnici príjemnejšie”. Moje ľahké enduro diaľničné rýchlosti nemá rado. Teda moto nemá problém, to skôr jazdec s komfortom pri vysokých rýchlostiach. Celkovo som strávil na ceste 7 dní, prešiel viac ako 3500 km, a ostatné dni som sa griloval pri mori. Teploty sa celý čas pohybovali medzi 35° až 38° C. Takže snáď mi to už konečne vyjde a najbližší trip bude niekam do chladnejších pásiem 🙂
Ďakujem všetkým zúčastneným (známym aj neznámym). Ďakujem aj Tebe, ak si to dočítal celé 👍 lebo mám pocit, že moje moto výlety a články sú stále dlhšie a dlhšie… no a ten nasledujúci bude asi maratón, ale viac nebudem prezrádzať, lebo neviem, či pôjde všetko podľa plánu. Tak ahoj pri ďalšom článku!
