Časť prvá – cesta na sever
Škandináviu som túžil vidieť od chvíle, čo som kúpil svoju prvú motorku a začal sledovať cestovateľské videá. Tento rok som si moto dovolenku naplánoval s poriadnym predstihom, ale žiadne veľké plány som vlastne nemal, teda okrem termínu a destinácie. Švédsky TET (jazda v teréne a spanie v prírode) ako hlavný cieľ, všetko ostatné ostávalo otvorené. V priebehu roka som hľadal nejakého parťáka, ale nikto ochotný, ísť sa trochu schladiť do Škandinávie, sa nenašiel.
1. deň – sobota
A je to tu! V sobotu ráno vyrážam na cestu. Financie výrazne obmedzené, zato čas takmer neobmedzený (beriem si v práci 4 týždne dovolenky – uvidím kedy ma vyženie naspäť domov prázdny účet, severské počasie alebo ľudožravé komáre). Všetci krútili nosom nad mojim výberom destinácie a strašili upršaným počasím v Škandinávii, čo ma určite neminie a ja som nad tým mával rukou. Veď keď toho dažďa na mňa bude už príliš, tak to proste otočím na juh… Ale to, čo mi sľubovala predpoveď počasia deň pred odchodom, som teda nečakal. Hlási, že hneď ako ráno otvorím garáž, tak začne pršat a budem moknúť celé dva dni pri mojom presune na sever Poľska ku trajektu. Vstávam chvíľu po štvrtej aby som tomu dažďu ušiel alebo si spravil aspoň časovú rezervu, ak budem musieť niekde prečkať lejak. Obliekam sa vonku na terase, lúčim sa a pár minút po šiestej štartujem smer sever. Tesne pred českými hranicami dobieham čierny mercedes a neverím vlastným očiam – to auto má švédske značky. Rozmýšľam, že sa s posádkou dám do reči ak by zastavili niekde na pumpe, ale strašne sa vlečú, tak ich obieham a pýtam sa sám seba, či to “stretnutie” bolo dobré znamenie, alebo ani nie? Prvýkrát stojím niekde v Čechách, dotankujem, volám domov a potom ma čaká už len Poľsko.
Poľsko bolo… no bolo to určite lepšie ako transfer cez Maďarsko… Ale večer keď sa snažím opísať dnešný deň, tak si nejako neviem vybaviť aké to bolo. Neviem nájsť tie správne slová. Možno ma niečo napadne zajtra, po absolvovaní druhej časti. Okolo tretej poobede tankujem druhýkrát a rozmýšľam, že už si nájdem ubytovanie. Viem bolo to skoro… ale ja som bol na ceste už cca 9 hodín, bolel ma chrbát, aj hlad by už bolo dobré niečim zahnať… Po ceste som si ale nevšimol žiadnu lákavú reštauráciu (alebo vôbec žiadnu?). Nevidel som žiadne cedule ohľadom penziónov, apartmánov… Na bookingu bol výber mizerný. A tak po asi dvoch hodinách zastavovania a hľadania, zvažujem, že postavím stan v tom peknom borovicovom lese, cez ktorý práve prechádzam. Mal som ale ešte dva tipy a relatívne dosť času. Všetci svätý pri mne stáli, že som ani jeden z nich nebookol dopredu. Bol som si ich najprv “čeknúť” a dobre som spravil. Stojím tam a rozmýšľam odkiaľ boli tie fotky čo majú na bookingu, lebo to čo som videl bola katastrofa už zvonku. Začal som ľutovať, že už nie som v tom peknom lese a do toho ma začala strašiť čierna obloha a silnejúci vietor. Nakoniec ma zachránil tip tretí, ktorý našla manželka na mojej trase niekde pred mestom Kalisz a poslala mi link. Prišiel som tam za 5 minút 12. Nebolo to síce žiadne terno, ale bolo to za príjemnú cenu a asi do minúty po zaparkovaní sa spustil taký lejak, že som bol rád, že stojím pod altánkom a bolo mi jedno, že na izbu som sa dostal asi až po pol hodine. Takže som dnes nemusel obliekať nepremok ani raz a zvládol som celý deň v suchu. O spoločnosť sa mi staral poľský párik, ktorý ma ponúkol welcomedrinkom a ja okamžite cítim ako mi udiera do hlavy. Nevadí, bola to príjemná vodka za mojou dnešnou cestou. Zajtra ma čaká už “len asi” 7-8 hodín do prístavu a potom môj prvý “medzištátny” trajekt v živote.
2. deň – nedeľa
Ráno robím menší servis na moto, sprcha, raňajky z vlastných zásob a idem dokončiť poľskú časť cesty. Už viem opísať aké bolo Poľsko! Bolo dlhé! Nie je to taká nuda ako v Maďarsku, ale je to dvakrát taká vzdialenosť na akú som zvyknutý pri mojich “transferoch” cez Maďarsko. Takže únava nedá na seba dlho čakať, hlavne pri 30°C. Našťastie mám dostatočnú časovú rezervu ku trajektu a tak stojím pomerne často.
Prichádzam do Gdaňska a viem, že je tu kopec zaujímavých miest na fotenie, architektúra, prístav, lode… ale moja cesta vedie len do prístavu v Gdyni, pretože som si povedal, že radšej budem tam ležať na zemi vedľa motorky ako ešte chvíľu na nej sedieť. No ale jednu zaujímavosť predsalen mám. V Gdaňsku som išiel asi na najdlhšej hlavnej ceste na svete. Po príchode do “centra” sa napájam na hlavnú cestu ktorá smeruje až k prístavu, celý čas nikam neodbáčam, len prechádzam jeden semafor za druhým… a celé to trvalo skoro 40 minút. Neviem si predstaviť aké by to bolo, keby som tam bol v tej najväčšej premávke. Zastavujem pred vstupom do prístavu. Predo mnou je len pár áut, ale pomaly sa to tam plní. Oddychujem, mám asi 3 hodiny do odplávania. Keď prejdem kontrolou dokladov, trávim čas najprv s rozhovorom s dvoma poľskými motorkármi a neskôr si všimnem, že vedľa mňa stojí české auto, tak s českým párom preberáme naše švédske plány.
Po nalodení vybalím veci v kajute, dávam si sprchu a idem hľadať nejakú reštauráciu. Za 25€ mám bufet s “allyoucan” vrátane pitia. No a potom už len do postele, kde využívam paplón aj z vedlajšej postele, pretože je tu hrozná zima a klíma/vetrák sa nedá vypnúť.
3. deň – pondelok
Ráno asi o 7:30 kotvíme v prístave. Po pár kilometroch hľadám nejaké parkovisko, kde by som mohol spraviť menší servis na motorke a vybrať si nejaké teplejšie oblečenie. Oproti Poľsku teplota klesla z asi 30°C na 18°C. Všetko trvá len pár minút až do chvíľe kedy sa snažím zbaliť naspäť veci, čo som vyberal na servis. Trvalo to asi 40 minút, kým vrátim všetko tam kde to bolo predtým. A s týmto problémom sa stretnem ešte veľakrát. Doma sa to balilo teoreticky ľahko. Keď sú tašky na motorke, už to tam nechce ísť ani za svet, vždy mi niečo zostane v rukách, čo už sa “nedá zmestiť”.
Ale som vo Švédsku!!! Ukrajujem svoje prvé kilometre. Stretávam kopec pevných radarov, ale všetky sú pekne dopredu vyznačené značkami a hlási mi ich aj navigácia. Povolená rýchlosť na okreskách je 70-80km/h, ale vôbec mi to neprekáža. Kochám sa okolím. Pri ceste vidím svoje prvé žeriavy (vtáky), tak ako u nás vídať volavky na poliach. Dostávam sa na svoj vysnívaný švédsky TET. Trasa vedie po asfalte, ale strieda sa s prvými šotolinovými úsekmi.
A je tu čas hľadať si svoje prvé ubytovanie. Zastavujem na jednom odstavnom parkovisku aby som sa pozrel do mapy a všimnem si, že tam pokračuje lesná cesta smerom k jazeru. Po pár metroch som na peknom mieste s ohniskom, pristupom k vode a dvoma nemeckými autami. Pri jednom je mladý pár, ktorý oslovujem, či im nebude vadiť, ak si pri nich postavím stan. Nemajú s tým žiaden problém. Takže staviam stan, varím si večeru a kým sa do nej pustím, jedno z nemeckých áut odchádza. Spravili si zrejme len piknik a pokračujú ďalej. Začína sa stmievať, našli si ma prvé komáre, a teplota tiež klesla, tak leziem do stanu a rovno do spacáku. V noci má byť poriadna zima, tak som zvedavý ako túto prvú noc vonku zvládnem.
4. deň – utorok
Ráno sa snažím vydržať a nepočúrať sa v spacáku, pretože von sa mi nechce ani zanič. Neskôr, sa pri mojom kempe zastaví Švéd pozorovať vtáky na jazere a dozvedám sa od neho, že nad ránom boli len 3°C. Zo stanu som vyliezol až po ôsmej hodine a takmer do desiatej balím, fajčím, klepem sa zimou, balím… Nakoniec vyrážam, ale musím si doplniť zásoby vody a pri tej príležitosti po nákupe zastavujem ešte v pizzerii, ktorá síce nevyzerá nijak lákavo, vlastne nemám ani chuť na pizzu, skôr by som si dal kávu a niečo sladké k tomu… Nakoniec ale končím s pizzou, čo vyzerala tak, ako celý podnik, s Coca Colou a bez kávy… no a do hodiny mala tá dobrota, čo som mal, aj svoje následky…
Píšem samé omáčky, a nejako zabúdam na to hlavné. Takže aké je Švédsko? Je krásne!!! Prechádzam len cez malé mestečká, kde nemajú ani len obchod (možno v každom piatom meste). Nie sú tu ani benzínky (tie sú možno v každom desiatom). A neustále idem lesom. Je jedno, či sa pohybujem v týchto dedinkách na asfalte, alebo som na šotolinových cestách a cestičkách, všade je les. A keď to nie sú ani dedinky, tak sú to malé farmy, osady, pár domčekov v lese… Veľkým mestám sa vyhýbam a verím že aj tam žijú nejakí ľudia, ale podľa toho, čo som zatiaľ videl, všetci Švédi žijú v lese 😄
Späť k mojej trase. Asi po hodine jazdy stretávam prvého motorkára, ktorý zjavne ide tú istú trasu ako ja, takže po asi päť minútovom rozhovore mám parťáka! Teda aspoň pre zvyšok dňa. Michael sa už ďalší deň otáča smerom na juh. V každom prípade večer trávime príjemným rozhovorom na terase malej drevenice. V pláne bolo síce kempovanie, ale našli sme na trase len jedno kempovacie miesto s prístreškom, kroré ale nevyzeralo príliš lákavo. Bolo vo svahu, takže v stane by som sa asi celú noc kotúľal dole kopcom. A ďalšie miesto bolo podľa mapy príliš ďaleko s prichádzajúcim večerom.
Zatiaľ je to s tými kempovacími miestami dosť bieda. Uvidím čo sa mi podarí nájsť zajtra. Hlavne keď predpoveď počasia sľubuje celodenný dážď…
5. deň – streda
Predpoveď počasia neklamala. Vyrážam sám okolo ôsmej. Prvé dve hodinky to celkom ide. Potom začne pršať a okolo jedenástej už leje a ja hľadám miesto kde sa schovať. Našiel som malý prístrešok pre bicykle pri miestnej škole. A škola tu funguje! Cez prestávku ku mne príde asi 10 ročný chlapec a okrem iného mi oznamuje, že on má rád keď prší. Stojí pri tom v krátkom tričku na daždi a ja sa pod prístreškom klepem od zimy. Neskôr v ten deň vidím deti v miestnej škôlke ako sa hrajú vonku v daždi. Šialení severania! Zvyšok dňa sa snažím postupne posúvať v smere mojej trasy, schovávať sa pred najväčšími prívalmi vody a hľadať, kde sa dnes ubytujem. Čím viac mi tečie do topánok, tým viac zavrhujem pre dnešný deň stan a hľadám nejakú chatku. A postupne opúšťam terén a som už len na asfalte. Darí sa mi doraziť do kempu chvíľu pred piatou. Samozrejme prestáva pršať presne podľa predpovede a vylieza oskar. Asi za hodinu už je nádherné počasie. Lenže ja mám mokré topánky aj rukavice a pomaly mi zateká aj do nohavíc. Takže kemp, chatka, horúca káva, hamburger z miestnej ponuky a pomaly sa sťahujem z motorky do chatky. Vybaliť všetky veci a skontrolovať, či zostalo všetko suché… Na večer mi už zostáva len dilema, čo spravím ráno, pretože predpoveď na ďalšie dni je typicky švédska… a Švédi milujú dážď 😄
6. deň – štvrtok
Švédska rally! Dnes som spravil viac ako 300 km po šotolinách v daždi. Boli úseky, kde to pekne šmýkalo (novo navozený, ešte nezhutnený čierny štrk bol ako ľad) a boli úseky, kde som išiel ako Fittipaldi. Celý deň som bojoval sám so sebou a prehováral sa “to musíš vydržať” – myslím to počasie. Nemal som ani chuť zastavovať a vyťahovať foťák z batohu. Všetko je pod “pršiplášťmi” a je to otrava babrať sa s tým… Ráno som sa obúval štýlom: nohy najprv do igelitiek až potom do čižiem. Poobede pri druhom tankovaní som si doprial obrovskú kávu a vytipoval prístrešok na spanie vzdialený ešte asi 50 km. A keď som sa nasťahoval a spravil pár fotiek, nazval som to miesto Hotel Švédsko. Aká je predpoveď na ďalší deň? Predsa švédska! Celý deň dážď. A tak zase rozmýšľam, kam ďalej, či ďalej na sever, na západ, na východ, alebo na juh a domov… Ale je tu krásne! 😄 Keď som sa priblížil k nórskym hraniciam, krajina sa zmenila. Pribudli kopce, mokrade, zákruty, ale aj dlhé rovinky. Aj značiek s losom je tu viac, ako na juhu 😄
7. deň – piatok
Dážď ma budil celú noc. Ďakujem za môj Hotel Švédsko, toto by možno ani stan neustál… Ale hlavne by som ho nemal kedy sušiť. Vstávam už o štvrtej, ešte hodinu čakám na okno v predpovedi bez dažďa. O piatej začnem baliť a okolo šiestej môžem vyraziť. Až do obeda prší. Občas menej, občas viacej a pred obedom už mi zateká za krk. Výhoda toho celého bola, že som mal celkom slušné tempo s vidinou, že tomu počasiu utečiem. No a poobede už len mrholenie a tempo čo som mal mi zostalo. Dnes som si jazdu naozaj užíval. Prestal som rozmýšľať či stojím, vybalujem, fotím… a plne som sa venoval len motorke. Akurát Garmin ma celý deň rozčuloval. Navigácia síce išla vporiadku, no celý deň sa nevedel spárovať s telefónom a s interkomom. Neustále sa pripájal a odpájal a pripájal… Takže som nemohol ani za jazdy zavolať domov, ani počúvať hudbu… a tá by sa veru zišla k môjmu dnešnému tempu…
Večer mi zostávali ešte asi dve hodiny na jazdu. Ale nemohol som nájsť po trase predo mnou žiadne kempovacie miesto, ani klasický kemp. Na divoko som stan nechcel stavať, pretože do rána má zase padať voda. Takže parkujem v najbližsom kempe, čo mám a beriem si zase drevenú mini chatku. Tentokrát síce nemám ani umývadlo, ale zato mám radiátor, takže suším všetko čo sa dá. Dnes to bolo viac ako 400 km ale jazda bola skvelá! Bože aké by to bolo za lepšieho počasia?
PS: značky s upozornením na losy dnes vystriedali značky s medveďmi. Ešte trochu severnejšie a budú musieť mať na tých značkách “celú zoologickú záhradu” 😄
8. deň – sobota
Ráno začalo veľmi zvláštne. Asi to bolo tým, že moja chatka v kempe mala číslo 13. Najprv som sa tam nejako moc zamotal a zdržal. Sprcha, niečo pod zub, káva, balenie, nejaký ten servis na moto… vyrazil som hádam o desiatej. A potom… asi po 30 kilometroch sa mi niečo nezdalo, tak ťukám do navigácie a ja somár som vyrazil opačným smerom. Takže otočka a dúfam, že sa dnes posuniem aj niekam ďalej, lebo keď som sa vrátil tam kde som zle odbočil, bolo už pomaly 11 hodín. Našťastie po tomto faux pas ma čakali len samé pozitíva. Spomínal som už aké je Švédsko krásne? Mohlo by to byť ešte lepšie? Mohlo! Dnes bol nádherný slnečný deň s barančekmi na oblohe. Ani silný vietor a 12°C mi to nemohlo pokaziť. Výrazne ubudlo civilizácie. Už tu nie je toľko domčekov v lese ako na juhu. Mestečká sa zmenili na dedinky a dedinky na osady… A vzdialenosti medzi nimi sa výrazne predĺžili. Mal som dnes úseky dlhé cca 50 km v lese, kde nebolo vôbec nič. Nanajvyš nejaká rybárska chatka pri vode. S tým je spojené to, že aj vzdialenosti medzi benzínkami sa predĺžili, tak tankujem na každej, ktorú stretnem. Aj keď som vyrazil neskoro a plán bol ukrojiť z cesty aspoň 400 km, nerobím si ťažkú hlavu z ničoho a užívam si jazdu. Konečne fotím! Videl som svojho prvého soba a potom druhého, tretieho… a takmer na záver dňa mi cez cestu prebehol aj los. Ledva som to ubrzdil tak na 15 metrov. Vôbec si nerobil ťažkú hlavu z toho, že mu tam vrčí motorka. Vlastne, veď on má ťažkú hlavu a parohy aj bez nejakého motorkára v jeho lese 😄
Aby som aspoň trochu dohnal čas, tak som sa rozhodol jazdiť dnes dlhšie. Na pumpe pozerám do mapy a teším sa, že som len asi hodinu od chatky pri jazere, ktorá je voľne prístupná. Keď tam však dorazím, prvé čo robím je kontrola počasia pre ďalší deň. Zase bude pršať! Celý deň a veľa. Váham, či ostať alebo sa ešte posunúť ďalej. Svetlo bude ešte asi 2 hodiny a ja nakoniec štartujem a trochu riskujem, že budem po tme hľadať ubytovanie. Priznám sa, že stanovať tu, kde losy skáču do cesty a boh vie čo robia medvede, sa mi už príliš nechce. A navyše ten zajtrajší dážď… Keď slnko zapadlo, práve som dorazil do prvej civilizácie po tých dvoch hodinách jazdy. V malej dedinke zastavujem pri jednej pani s dvoma deťmi a psoch. Len tak medzi rečou: ľudí stretávam len veľmi málo. Len občas nejakého chlapa, čo si kosí trávnik pred domom, raz za čas šialeného Švéda/Švédku, čo behá v lejaku a v 10°C, no a potom občas nejakú pani, čo venčí psa… Späť k môjmu hľadaniu ubytovania pre dnešnú noc. Pýtam sa pani či nevie o niečom, kde by som mohol prespať. Začne mi vysvetlovať že tu je jedna chatka bez vody a elektriky pri rieke. Problém je, že ma nevie správne navigovať. Pýta sa, či mám mapu. Tak jej ukazujem Garmin a googlemaps v telefóne ale hovorím jej, že tam toho veľa vidieť nie je. Prikívne a skúsi svoj telefón… Ale nie je na tom o nič lepšie. Všade na okolo územie nikoho, bez názvov (čo by tu malo mať meno, keď sú tu len lesy?), vidieť len tenké vlásočnice ktoré sa križujú, strácajú sa a určite vedú niekam na hlavnú cestu, ale tam sa teraz nepotrebujem dostať… ja musím nájsť chatu na samote v lese. Končí to tak, že prichádza jej manžel v aute, všetci nastupujú a idú mi ukázať kade mám ísť. Idem za autom a ako čerešničku na záver dňa nám cez cestu pravdepodobne prebehol rosomák. Aj domáci zastavujú a sledujú smer ktorým išiel. Asi po 4 km prichádzame k chatke s jednou miestnosťou a malou pieckou. Za chatkou tečie riečka a ja už teraz viem, že ráno budem mať nutkanie zdržať sa a konečne aj chytať ryby. Veď ten prút veziem toľké kilometre z domu… Pekne sa rodinke poďakujem a idem sa nasťahovať. Pri odchode sa ma pani ešte pýta, či mi nevadí, že tu nie je ani pitná voda, ani elektrika. Nevadí! Akurát už nemusela spomínať, že tam kde sme sa stretli, majú chatku na prenájom aj s výdobitkami civilizácie. Buď to mohla povedať hneď, alebo navždy mlčať 😄
Všetko dobre dopadlo. Věcer trávim kúrením v piecke, písaním, pozeraním do tej čierno čiernej tmy, čo mám za oknom a počúvaním zvukov z lesa…
PS: tá malá piecka tú miestnosť nakoniec tak vykúrila, že Švéd by to už považoval za saunu…
9. deň- nedeľa
Ráno začína ťažko. Vonku leje, len občas sa to ukľudní na pár minút a tie využívam na návštevu kadibúdky, cigaretu a naloženie batožiny späť na motorku. Ale celé to trvá príliš dlho. Vo chvíľach, keď sa von nedá vystrčiť ani nos, ťukám do mapy, pozerám predpoveď počasia a rozmýšľam čo ďalej. Do dažďa sa mi nechce, najradšej by som tu zostal, lebo je tu naozaj krásne. Ale v tomto počasí by som tu aj tak presedel väčšinu dňa v chatke a z chytania rýb by nebolo nič. To nemá zmysel. Navyše už nemám vodu, na tú riečnu si zatiaľ netrúfam a ísť si niekam zháňať vodu a vracať sa by bola blbosť. Takže sa premáham a sadám na moto. Je asi 7°C a nezlepší sa to až do druhej hodiny poobede. Vtedy prestane pršať, vykukne slnko a teplota stúpne asi o jeden stupeň 😄 Pri hľadaní benzínky v prvom meste zisťujem, že aj Garminovi je zima a mrzne… musím ho niekoľkokrát reštartovať, kým nabehne všetko ako má. No a motorka už má tej vody tiež dosť, lebo občas blinkrami nechce žmurkať, občas nechce prestať a občas žmurká sama od seba… Pri výjazde z mesta vidím pri ceste odstavenú moto a stan. Tak sa vrátim a chvíľu sa bavím s mladým Švajčiarom, čo prišiel včera, postavil stan a vyzerá to tak, že odvtedy z neho asi nevyliezol. Vraj čaká na ďalší deň (pondelok), aby mohol niekde zohnať novú pneumatiku. Tak sme sa rozlúčili a ja začínam riešiť kam sa dnes ešte dostanem a kde budem spať. Mám vytipovanú ďalšiu chatku zadarmo. V aplikácii v ktorej ich hľadám ich volajú v angličtine “rest cabin” a po švédsky je to “stuga”. Moju dnešnú stugu sa mi podarilo nájsť, ale zase v takom čase, že ešte by sa dalo chvilľu pokračovať a dohnať tak dnešné premárnené ráno a chvíľe, keď som sa musel aspoň na pár minút tomu dažďu schovať. Rozhodnem sa pokračovať. Viem, že ďalšia stuga zadarmo už dnes nebude v dosahu a spolieham sa, že nájdem nejaký kemp. Síce miniem viac peňazí, ale aspoň pohodlne vysuším čo je mokré. Natrafil som ešte na jeden pekný pristrešok v štýle môjho Hotela Švédsko, ale dnes sa naozaj potrebujem niekde zohriať. Kemp som našiel, aj sa ubytoval, ale okolo pol desiatej cítim nejaký chlad. Radiator nekúri, svetlo nesvieti, kemp zostal bez eletriny. Vyhodené peniaze, nadávam… Ale aspoň mám kde spať a nezožerú ma komáre ani medveď… Našťastie ten výpadok netrval do rána. A mňa dnes mrzí len to, že som takmer nič neodfotil. Doobeda nedovolil dážď a poobede som sa snažil prejsť čo najviac kilometrov bez prestávok. Zajtra si to snáď vynahradím…
10. deň – pondelok
Slnko!!! Síce zima a vietor, ale oskar svieti! Škoda, že mi do rána nevyschli čižmy, zase sa musím obúvať do igelitiek. Ale som na ceste a terén už má trošku väčšiu obtiažnosť, tak si to užívam. Z kempu k mojej prvej benzínke bola cesta po asfalte nieco vyše 100 km, a dá sa to prejsť asi za 1 hodinu a 20 minút. Moja trasa ma viedla 200 km a 4 hodiny 😄 Plánovaná prestávka je teda v meste Jokkmokk. Tu po dotankovaní, doplnení cukrov a kofeínu padlo konečne moje rozhodnutie. Celý čas, čo som na ceste totižto v hlave riešim, čo bude môj finálny cieľ. A celý čas sa neviem rozhodnúť. Či prejdem až na koniec Švédskeho TETu, či sa otočím smer Nórsko, či Fínsko, alebo proste len niekde spravím otočku o 180° a idem domov. Jokkmokk rozhodol. Končím jazdu po TETe asi v polovici jeho najsevernejšej časti a odbáčam smer Nordkapp! Som dosť ďaleko od domu a dosť blízko k Nordkappu, aby som sa tam pozrel. Myslím si, že takto na dosah ho už mať nebudem.
No ale také ľahké to nebude. Cesta po asfalte smer Nórsko (cez kúsok Fínska), bola neskutočne nudná, 6 hodín držím plyn, za chrbtom mám búrku, takže takmer nezastavujem ani fotiť. Bol som odhodlaný dostať sa ešte v ten večer do Nórska, ale dážď ma dobehol pred hranicou Fínska. A keďže poriadne naberá na sile, hľadám nejaký úkryt. Podarilo sa mi nájsť prístrešok kde môžem postaviť stan, takže nebude ráno mokrý, podobne ako v mojom Hoteli Švédsko. A podľa mojej aktuálnej polohy ho hneď nazývam Hotel Fínsko. Na ceste sem, som stretol asi dvoch cyklistov! V kraťasoch a tričkách!!! Celý čas som sa povzbudzoval tým, “že tu sa ľudia bicyklujú, tak nefňukaj, že prší a je ti zima”. No a v mojom hoteli som našiel Francúza na bicykli, ktorý ide z domu na Nordkapp a je na ceste dva mesiace! A že ja som blázon!?
11. deň – utorok
Dnešný deň bola jedna veľká KRÍZA. Ráno sa mi darí zbaliť kemp v zatiaľ rekordnom čase. Som na seba pyšný aj preto, že je zima ako v ruskom filme a ja už po siedmej sedím na motorke. Ale to nadšenie mi dlho nevydržalo. Je fakt zima, fúka studený vietor a ja už po 30 km rozmýšľam, kde si dám pauzu. Prišiel som na benzínku, dotankoval a objednal si nejaké teplé jedlo. Chlap hovorí, že musím počkať, lebo ešte len čistí gril. OK, aspoň sa zatiaľ ohrejem… Po ďalších 50 km zastavujem v malej kaviarni, pretože už od zimy tuším aj oči zatváram, mám na sebe dvoje rukavice naraz a nepremok k tomu, aj keď zatiaľ len mrholí. Aspoň ma menej prefúka. Objednal som si veľkú kávu… Teta priniesla toľko kávy, že by to bol môj rekord v dennej dávke, keby som to vypil všetko. Celá kaviareň/reštaurácia bola veľmi štýlová. Všade fotografie z dôb minulých z tohto konkrétneho miesta. Asi sa to rokmi z nejakej chajdy, neskôr farmy s chovom losov premenilo na malú kaviareň zrejme aj s ubytovaním. Sedeli tam dvaja Nóri, čo si dopriavali práve raňajky. A jediné čo ma zarazilo, bol čas, ktorý tomu venovali. Toto som nikdy nevidel. Ja by som za ten čas čo oni jedli raňajky, stihol raňajky, obed, večeru a určite by som aj vyhral, keby to boli preteky… Využil som príležitosť a odskočil som si aj na WC. Čo vám poviem, celá miestnosť pre záchod bola väčšia ako niektoré moje doterajšie ubytovania 😄 Celé to bolo pekné, ale hlavne, bol to jeden z mála podnikov, čo bol pri ceste označený a bolo aj vidieť, že funguje. Bola to moja záchrana na zbytok dňa. Nórsko je zatiaľ také smutnejšie čo sa domov a dedín týka. Švédsko bolo veselšie, farebnejšie. Síce vidím často nejakú tabuľu s nápisom kaviarne, alebo reštaurácie, ale drvivá väčšina vyzerá zavretá, dokonca opustená.
Takže mega káva ma povzbudila, fakt sa mi išlo kúsok lepšie, aj keď počasie sa ešte zhoršilo. Dážď naberal na sile. Dorazil som do mesta Alta a teraz už len na Nordkapp. Tabuľa písala niečo cez 200km… a počítal som každý jeden… Podla mňa ich bolo viac. Trvalo to večnosť. Prvá polovica je strašne nudná. Aj keď niektoré výhľady sú fajn, čo sa týka jazdy, tak je to ako na diaľnici. Druhá polovica po pobreží je už lepšia… ale treba mať počasie aby si to človek užil. Ja som sa nevedel dočkať, kedy budem v cieli. Ale nie od nadšenia, ale aby to už bolo za mnou.
Nordkapp. Prestalo pršať, dokonca aj slnko trochu vykúkaklo. Ale ten vietor!? Vytiahnuť drona by malo zmysel, len keby som ho chcel vidieť naposledy a chcel ho pustiť na slobodu… Pár fotiek s telefónom, pár s foťákom a preč. Po ceste som ešte párkrát zastavil tam kde som si to vytipoval pri rýchlom presune hore. Potom benzínka, nájsť ubytovanie, utešovanie sa, “že za chvíľu som niekde v suchu a teple”. A potom peklo a kríza číslo 2. Mrholenie sa vrátilo k svojej pravej severskej podobe, <**$xx!!/++> …to nie je preklep ani chyba, len cenzúra. A k tomu vietor v podobnom duchu. Asi takto: idem rovno, ale motorka je v náklone… to už som párkrát zažil. Ale v daždi? Šmýkalo sa to ako <**$xx!!/++> …veď už viete… Už som nepočítal, či je do cieľa 50 km, alebo 30 km, ja som rátal každý jeden… Mokrý, vymrznutý beriem chatku v kempe. Je zase bez kúpeľne a WC, nevadí, ale sakra aspoň to umývadlo by tu mohlo byť, keď už je tu dvojplotenka a rýchlovarná konvica! Takto to bolo už párkrát na mojej ceste… Jediné plus bolo, že chatka bola vykúrená už pri mojom príchode a nemusel som čakať na teplo.
Kedže dnes bol krízový deň, treba si dať pauzu. A ja prvýkrát na mojej ceste idem do reštaurácie a doprajem si pivo, steak zo soba, jedného Jamesona. A keď sa ma slečna opýta na dezert, tak si pozriem ponuku (vyzerá lákavo), ale nakoniec objednám ešte jedno pivo. Tak a potom už len teplo v útulnej chatke. Vysušiť čo sa dá, nabiť baterky, a rozmýšlať, či tú moju cestu domov nejako spestriť, alebo ísť najkratšou trasou. Ale to by som išiel znova niektoré úseky, ktorými som už išiel na sever…
PS: dnes znova pomohol v najhorších chvíľach pohľad na cyklistov na ceste… Hneď som sa hecoval, že keď to dajú oni, tak musím aj ja… Sú to blázni, ale ďakujem za nich, že ich mám 😄
Pokračovanie: Škandinávska odysea 2024 II
