Časť druhá – cesta na juh
12. deň – streda
Už je to asi nudné… ranná klasika: pobaliť a vyraziť… dnes s cieľom dostať sa pred Lofoty. Aj tá cesta bola nudná, napriek tomu, že krajina sa výrazne zmenila. Aj ten dážď a vietor, čo ma chytili v polovici dňa, sú už nudné. Aj ten kemp a chatka bez vody sú už nudné. Aj hádka medzi Garminom a interkomom v prilbe je už nudná, tak som ich nadobro rozdelil. Nebaví ma, že jeden deň všetko funguje a druhý ani za boha. Dnes nepomohol ani niekoľkonásobný “factory reset”. Zmena je len to, že radiátor v mojej ďalšej chatke nič moc nekúri, takže sa teším na zajtrajšie obúvanie do mokrého… Snáď mi Nórsko dopraje aspoň tie zajtrajšie Lofoty a potom najrýchlejšia cesta domov. Do tepla 😄
13. deň – štvrtok
Dnes som sa prekonal a už o 5:00 som štartoval z kempu. Chcel som prejsť celé Lofoty a stihnúť trajekt z Moskenes do Bodø, aby som si ušetril čas a kilometre na ceste domov. Ráno bolo ako vždy chladno, fúkal silný vietor a pršalo. K tej zime ma napadá ešte jedna téma: zabudol som spomenúť tunely tu hore na severe. Človek v nich ide zamrznúť. A keď už vidí koniec a čaká, že vonku predsa musí byť príjemnejšie, tak bum! Teplota je stále rovnaká ak nie horšia. Na druhú stranu neviem si to predstaviť, keď je vonku teplejšie a človek vlezie do takého tunelu menej oblečený. To musí byť poriadny šok. A niektoré tunely mali myslím aj 6-7 kilometrov. Lofoty som zvládol až do dediny s najkratším názvom “Å”, teda celé a trajekt stihol. Keď som prišiel k tabuli pred Å, tak sa tam práve fotili otec so synom. Tak som zaparkoval a čakal, kým prídem na radu. Keď sme sa míňali, oni si pozreli značku na motorke a počujem “nechcete aby sme vás odfotili?” Prví Slováci, ktorých počujem na mojej ceste 😄 Tak mám aspoň jednu fotku na ktorej som aj ja. Škoda, že bolo veľmi veterno a ja som ani raz nevytiahol dron. Lofoty by si uřcite zaslúžili viac dní, ale toľko času nemám. Teda čas by sa ešte možno našiel, ale už sa teším domov. Takže cesta naspäť bude celá len o “transfere”. Zážitky a lokality už nevyhľadávam, uvidím, čo ma stretne na ceste… Vystupujem v Bodø a neverím vlastným teplotným senzorom. Je tu teplo!!! Je síce dosť neskoro ale musím to počasie a svetlo využiť a spraviť ešte pár kilometrov…
A na zážitky dlho čakať nemusím. Išiel som asi hodinu, keď som zastavil na pumpe a hľadám nocľah. Našiel som nejaký “kemp” s luxusne vyzerajúcimi chatkami na Bookingu. Vraj Artic Camp. Je síce kúsok naspäť odkiaľ som už prišiel, ale nevadí. Dnes si zaslúžim luxus po tých trinástich hodinách na nohách. Cesta je nádherná, vedie kopcami, lesom a takéto serpentíny som si tu na severe zatiaľ neužil na celej výprave. Som nadšený, už sa vidím ako si kúpim na recepcii pivo a večer budem na terase popíjať, fajčiť a čakať či neuvidím polárnu žiaru. Asi po pol hodine dorazím ku Artic Campu. Prvý dojem: tu nechceš zostať!!! Opustené, schátrané, všade bordel a na “recepcii” len zvonček a telefónne číslo. Priznám sa, zazvonil som na ten zvonček, ale našťasie nikto neprišiel. Volať na telefón som už naozaj nechcel. Prišiel som tak o vyše 70€, ale “utekal” som z tade kade ľahšie… Vrátil som sa na moju trasu a pokračujem. Dúfam, že niečo nájdem a telefonujem s kamarátom Rišom, ktorý mi hlási či sú predo mnou nejaké možnosti. Trvalo to asi hodinu, kým som zaparkoval. Prišiel som k prvému kempu, ale recepcia je už po záverečnej. Pokračujem a prichádzam k druhému kempu a tiež som to nestihol, meškám asi 30 minút… Rozmýšlam, či len tak nepostavím stan – bez platenia. Ale nechce sa mi nič rozťahovať v tom počasí a po tme. Hneď vedľa zatvorenej recepcie je prvá chatka. Má malú prestrešenú terasku a je v nej gauč. Zaklopem na dvere, či tam nie je niekto ubytovaný a keď sa nikto nehlási, je rozhodnuté. Skladám z motorky navigáciu, telefón, všetko si schovávam do vačkov na bunde a ľahíňam si tak ako som – oblečený na gauč 😄 Našťastie je asi 15°C. Síce fúka, ale ja som v závetrí. Budík nastavujem na 4:00. Čakajú ma dva dni dlhého presunu ku trajektu. Tak dobrú noc houmlesák 😄
14. deň – piatok
Dalo sa čakať, že spanie na gauči, oblečený, na terase nebuďe nič extra. Tipujem, že som spal tak 3 hodiny. Už o 4:45 štartujem. Mám to vôbec písať? Jasné, že do hnusného počasia a zimy. Ale musím. Chcem stihnúť trajekt. Po krátkej chvíli prekračujem hranicu späť do Švédska a presne podľa Murphyho zákona, na každom kroku vidím prístrešky, kde by sa dalo zložiť na noc. Smerujem na juhovýchod a križujem niektoré miesta, kde som bol na ceste na sever. Dokonca tankujem na jednej pumpe, kde už som bol. Až keď sa dostanem takmer k východnému pobrežiu, vykukne konečne slnko a ja vyzliekam nepremok. Dnes je celý deň o tankovaní, držaní plynu, tankovaní… čaká ma najbližsie dva dni cca 1600 km. Počas jednej pauzy rezervujem trajekt (už si myslím, že je reálne to stihnúť). Okolo piatej začnem hľadať ubytovanie. Chcem sa poumývať, pobaliť veci tak aby som mal na trajekte to, čo potrebujem. Našiel som chatky s kúpeľňou. Neuveriteľné! Ale za 100€ si ju môžu nechať. Druhý pokus je po pár kilometroch a trocha blúdenia v jednom väčšom meste, na aké som doteraz nebol zvyknutý. Nachádzam krásnu chatku v kempe za prijateľnú cenu a síce nemám kúpeľnu, ale mám aspoň umývadlo. Na konci dňa už len varím večeru a riešim dosť vážny problém. Po všetých tých mokrých dňoch mi stále mokré čižmy tak “vyžrali” nohy, že neviem od bolesti ani chodiť. Snáď sa to do rána ukľudní, len neviem čo s tým spraví ďalší deň v mokrých čižmách, ktoré uschnú pravdepodobne až doma. A na dobrú noc jedno chladené plechovkové a grátis! Pri platení chatky som čakal asi 20 minút, kým sa rozbehne platobný terminál, tak som dostal malý nákup zadarmo.
15. deň – sobota
Vstávam skoro. Chcem si spraviť časovú rezervu na tankovanie a pauzy na daľších 800 km, ktoré ma dnes čakajú. Rýchla sprcha (asi posledná pred príchodom domov 😄 ), pobaliť, štartovať… Švédsko sa so mnou lúči so slzami z oblohy, zase prší… Ale predpoveď, je dobrá, asi v polovici ma čaká slnko a pri konci cesty dokonca 22°C. To som nemal dva týždne! Kilometre sa vlečú, čas stojí. Aj keď idem po “diaľnici” 100 – 110 km/h, ide to strašne pomaly. Východná časť Švédska je iná ako “vnútrozemie”, kde som začal. Mestá sú väčšie, je väčšia premávka a dokonca skoro všetky pumpy majú aj obchod. To mi najviac chýbalo na začiatku. Tam boli väčšinou len stojany, platobný terminál a nič viac. Tá ich diaľnica/rýchlostná cesta je zvláštna. Väčšinou je len jeden pruh, potom sa na chvíľu rozdvojí a zase jeden. Sú tu križovatky a nie vždy je pred nimi znížená rýchlosť. Takže letím občas stovkou cez križovatku (po hlavnej samozrejme) 😄 Asi 200 km pred cieľom mi navigácia ukazuje, že budem v prístave zbytočne skoro. A tak ťukám zmenu trasy a pridám si pár kilometrov po šotoline. Ale po tom niekoľkodňovom asfaltovom maratóne som úplne stuhnutý. Vôbec mi to nejde, cítim sa ako prvý deň v “teréne”. Vzdávam to a vraciam sa na asfalt.
Po príchode do prístavu trochu blúdim. Myslel som si, že Švédi to budú mať lepšie zmáknuté ako Poliaci, ale opak je pravdou. Točím sa tam a späť dokola. Aj navigácia je stratená a nevie nájsť terminál. Ale tak nebolo to až také zlé, nakoniec som v cieli. Loď je iná ako tá spred dvoch týžďnov. Už parkovanie je väčšie, čistejšie, to predtým bolo ako garáž kde nikto neupratoval poriadne dlho. Akurát popruhy na ukotvenie motorky chýbajú, teda mám len jeden. Zišli by sa aspoň dva. A na palube mi padá sánka. Kopec miesta, reštaurácie, bary. Všetko ako novootvorený luxusný hotel. Všade personál, čo je ochotný hneď poradiť, ukázať, pomôcť… Zrejme aj kabíny sú na tom lepšie ako na tej prvej lodi, ale to dnes nezistím. Mám kúpené iba sedenie v miestnosti s inými ľudmi, ktorý tiež chceli ušetriť nejaké to euro. Nemohol som vynechať reštauráciu, kde som si naložil kopcom (som predsa Slovák a za 25€ keď aj ušami pôjde von 😄 ) a potom už len do môjho kresla v Hygge Lounge. Trochu so strachom ako to dopadne, ale musím… vyzúvam si motorkárske čižmy, čo dva týždne mokli, sušili sa, znova mokli… Chlapík vedľa mňa začal trochu kašlať. Ani sa mu nečudujem. Mne samému to udrelo do nosa a to som s tými čižmami a nohami nonstop. Pár krát zakašlal, potom stíchol. Buď ho to uspalo, alebo sa otrávil a umrel. Zistím ráno…
16. deň – nedeľa
Noc na sedolehátku bola ťažká. Jednak tam bola zima rovnako ako v kabíne na prvom trajekte, a potom príliš pohodlné to nebolo. Chlapík vedľa prežil a možno bol aj dobre vyspaný po tej narkóze odo mňa. Na mňa žiaľ neúčinkovala, ja som bol zvyknutý. Idem sa pozrieť na raňajky, ktoré som prvýkrát vynechal… a to boli teda ŠVÉDSKE STOLY! Všetko čo sa len dá raňajkovať na jednom mieste. Ja som sa ale pred cestou nechcel moc napráskať a dal si len kávu, nejaký koláč a džús (čo som potom cez deň ľutoval, kedže po ceste na jedlo nebol čas). Čakalo ma 900 km domov. Na začiatku som tento úsek rozložil na dva dni. Teraz som sa odhodlal prejsť to naraz. Tí z vás, čo vedia čo je zač moja aktuálna motorka, vedia že to je ako za trest. Dva predchádzajúce dni, keď som išiel zo severu na juh, som spravil každý deň po 800 km v hroznom počasí, tak prečo nie o sto viac, keď tu už má byť pekne? Pekne síce bolo, a čím som bol južnejšie teplota stúpala, ale ráno po vylodení z nákladného priestoru, vypustili aj trocha toho švédskeho počasia. Bola zima a po ceste aj trocha hmla, takže to liezlo pod kožu. Ďalej už nie je čo písať. Cestu som dokončil a pred deviatou večer som bol doma. Na tachometri svieti 8222 km. Zničený, unavený, ubolený… Ešte vo Švédsku som sa vyhrážal, že keď prídem domov, vypijem celú fľašu Jacka Danielsa. Skutočnosť bola taká, že som sa osprchoval, navečeral, vypil jedno pivo a oči sa mi zatvorili.
Pár postrehov a myšlienok na záver:
- Švédi majú zámky na dverách otočené “hore nohami” (kľúč sa vsúva hore zúbkami)
- Elektrické zástrčky majú otočené o 90°
- Vo Švédsku je lacnejšie ako v Nórsku
- Keď som kupoval na pumpe vodu, vždy bola len z chladiaceho boxu, nikde nebola položená na pulte. Sú to proste ľadové medvede…
- Švédi hrajú golf aj keď prší, fúka, je 10°C… podľa mňa hrajú aj keď sneží. A golfových ihrísk som videl veru veľa
- Švédi sú fanatici do starých amerických áut, toľko amerických veteránov som nikdy nevidel. A jazdia hlavne cez víkend.
- Švédi sú fanatici do chopprov. Jazdia v koženných bundách s nášivkami na chrbáte so znakmi klubov ako v americkom filme. A jazdia hlavne cez víkend, cestou na trajekt som ich stretol stovky
- Po dvoch týždňoch mi ten les všade naokolo už začal trochu liezť na nervy 😄 alebo to bola len únava?
- Švédi jazdia veľmi ohľaduplne. Keď je niekde kolóna, tak sa nikto netlačí dopredu. Predbiehajú pomalého (napríklad traktor) keď sa dá, pekne jeden za druhým v takom poradí ako idú za sebou. Keď sa predbiehať “nedá”, tak proste nepredbiehajú. Dnes som mal dve krízovky na ceste z nepozornosti a únavy. Obe som ustál a nič sa nestalo. Ale nikto ma nevytrúbil, nikto mi nič neukázal, nepovedal… aj keď na vine som bol ja.
- O tom, že sú to všetci neskutoční otužilci, som už písal. Na Nordkappe som videl nahého chlapa (doslova, alebo skôr do pinďúra) ako skáče do mora. Behajú, bicyklujú, športujú v zime, v daždi, v silnom vetre. Ono to možno znie, že čo je na tom? Veď aj u nás sú takí športovci. Ale oni sú pri tom oblečení (skôr vyzlečení), ako keby bolo 30°C. A úplný extrém je, že to nerobia len niekde za domom. Idem na motorke, 100 km nie je nič predo mnou ani za mnou, len les, divočina a cesta. Z nosa mi tečie, klepe ma od zimy, tečie mi za golier a nohy mám ako v lavóre… a oproti mňa s úsmevom na tvári zdraví cyklista v kraťasoch a tričku. Kým som ja niekam prišiel po hodine a pol, ako dlho muselo trvať jemu, kým sa dostal niekam do civilizácie?
- Švédi majú neskutočné paplóny (skôr sú to deky) a vankúše. Je v nich strašne príjemne teplo, aj keď je v miestnosti relatívne chladno
- Na to, ako je tu krásne, čisto, všade príroda… som občas na ceste cítil hnusný chemický zápach, ktorý ma sprevádzal aj niekoľko minút. Neviem, či som práve prechádzal okolo nejakého mesta, fabriky, čističky… alebo pohnojeného pola
- Jediná výhoda daždivého počasia bola, že som nemal žiaden problém s komármi. V prípade krajšieho počasia, by som s nimi asi bojoval každý deň
- V celej Škandinávii som nevidel takmer nikoho fajčiť. Skoro som si myslel, že som jediný, kto tu podporuje obchod s tabakom. S cigaretou som videl ĺudí len na trajektoch, a to boli turisti…
- Po dvoch týždňoch tankovania na samoobslužných pumpách, na 99% rozumiem čo mi ten terminál píše vo Švédčine. A nie na každej pumpe je to rovnaké…
- Švédsky TET bola správna voľba na jazdu v teréne sólo. Je ľahký, väčsinou rýchly, má minimum technicky náročných pasáží.
…a bolo by toho určite viac, ale už aj tak je to strašne dlhé. Ak je niekto, kto to prečítal celé (a neskončil pri desiatom “prší”, nech mi dá vedieť cez nejaké tie “messengery”, pošlem mu za odmenu srdce a pusu 😄
Ďakujem mojej tolerantnej manželke, že ma pustila samého na tak dlho a tak ďaleko! A ďakujem kamarátovi Rišovi za podporu ale hlavne za jeho “online” rady priamo na ceste!
