Slovensko – Maďarsko – Srbsko – Severné Macedónsko – Grécko – Bulharsko – Rumunsko – Maďarsko… a domov…
Po napísaní tohto mini článočku, upravení fotiek a po mojom prvom pokuse o video (bude možno neskôr) som rozmýšlal, že text ešte skrátim. Ale zabralo mi to aj s fotkami toľko času, že to sem patrí asi všetko… Takže, ak sa ti nechce čítať, nečítaj! Ak čakáš nejaké podrobné info o tom “kade, kde, kedy, ako, za koľko…” nečítaj! Nie je to pravý cestopis s podrobnými informáciami. Len moje postrehy z mojej prvej cesty na motorke po šiestich krajinách Európy…
Cesta tam…
1. deň: Hurbanovo – Niš
Takmer presne po troch rokoch od kúpy mojej prvej motorky v živote, idem na svoju prvú “veľkú” cestu. V piatok ráno o 7:30 vyrážam smer Grécko. Teda prvý cieľ je ubytovanie v blízkosti srbského mesta Niš.
Maďarsko idem mimo diaľnice. Ubieha to ceľkom hladko, dedinám a mestám sa cesta úspešne vyhýba. Prvýkrát zastavujem okolo desiatej na benzínovej pumpe, kde si dávam neskoré raňajky, alebo skorý obed z vlastných zásob. Prišiel som na novú (aspoň pre mňa) celkom chutnú kombináciu: sušené mäso (jerky) a bake rolls. Mini obed, Redbull, ciga a frčím ďalej k srbským hraniciam.
Tesne pred hranicou ešte dotankujem, ale len 10 litrov, viac mi pani na pumpe “nedovolila”. Relatívne rýchlo prejdem hranicou a potom nastáva prvý zádrhel. Nájsť obchod kde predávajú srbskú SIMku. Roaming mimo EU je sakra drahý a ja potrebujem aj dáta pre navigáciu aj komunikovať s manželkou. Trvalo to relatívne krátko, len pár sto metrov tam a späť, dvakrát sa spýtať na obchod, kde kúpim… a stojím pred dverami obchodu. Tá hanba! Stojím tam a bojujem s dverami na obchode. Ja som ukazoval predavačke cez sklo, že je zavreté, ona mne, že je otvorené, len nemám ťahať, ale tlačiť… Asi už na mňa liezla únava po prvých hodinách a teplotách okolo 35˚C. Kúpil som, čo som potreboval a vonku inštaloval do telefónu. Zrazu na mňa mobil začal hovoriť po srbsky a ja som tušil problém. Kartu treba aktivovať… ale ako? Po srbsky predsa! Chvíľu som rozmýšlal či sa vrátiť do obchodu a poprosiť o pomoc to mladé dievča, čo mi kartu predalo… ale po tej hanbe? Starý cap a nevie si ani dvere otvoriť… Po pár minútach a skúške, či ozaj nejde telefonovať, pred obchod dorazilo zásobovacie auto a vyskočili z neho dvaja chalani. Jeden nevedel anglicky a druhý sa síce pokúšal o aktiváciu, ale bez úspechu. Zrazu zmizol v obchode a po chvíli vyšla mladá predavačka so slovami, „že som jej mohol povedať, že potrebujem pomôcť“. To vieš moja, bol som rád, že cestou z obchodu som si už dvere otvoril na prvýkrát. Všetko dopadlo super. Moja srbská SIMka začala fungovať, ja som prežil moju prvú anglickú komunikáciu, aj komunikáciu so srbskými dverami, a mohol som pokračovať. Problém bol ale v tom, že táto mini epizódka od prvého zastavenia pred hranicou až do konca trvala asi hodinu. Celú som ju absolvoval komplet oblečený v motorkárskom (veď kúpiť kartu a hodiť ju do telefónu nemôže trvať viac ako 5 minút), tieklo zo mňa ako z pokazeného vodovodného kohútika a ja som začal rozmýšlať, že tá stratená hodina mi bude kaziť moje plány prisť do dnešného cieľa mimo diaľnice… A potreboval som sa ešte niekde zregenerovať (nájsť aspon 1 m2 tieňa a aspoň na chvíľu si dať dolu prilbu a bundu. Nebol čas na ďalšie rozmýšlanie. Cesta na diaľnicu začínala v podstate v mieste, kde som stál, stačilo naštartovať a ísť…
Cesta po diaľnici bola dlhá, únavná ale hlavne nudná. Ale teraz už viem, že po normálnej ceste by to nebolo o nič zábavnejšie. Nikde naokolo nič čo by mi udrelo do očí, len rovina, pustina, polia, až po čase sa v diaľke objavili nejaké kopce, ktoré sa ku mne nepriblížili celý čas ani o kúsok. Jediné spestrenie na mňa čakalo pri “obchvate” Belehradu, ktoré som ale nemusel zažiť… Alebo musel? Diaľnica zrazu skončila, predo mnou sa zjavila kolóna, ktorá nemala konca, cesta bola úzka, všetko na okolo rozkopané, nebolo ani kadiaľ obchádzať autá… Vo finále mala kolóna niekoľko kilometrov, trvalo mi ďalšiu hodinu kým som sa cez ňu preštrikoval a odhadujem, že autá ktoré tam stáli, tam strávili niečo medzi dvoma až troma hodinami.
Na ubytovanie som dorazil o siedmej večer, takže som na motorke strávil svojich prvých 11,5 hodiny na jeden záťah v živote a prešiel cca 700 km. Od pani domácej som dostal výbornú večeru, výber som nechal na jej zváženie… aj tak by som si z domácej kuchyne nevedel vybrať. A na moje veľké prekvapenie som dostal výborné čapované pivo, z ktorého sa za okamih stali dve. Nabiť intercom, pobaliť veci, nech sa ráno príliž nezdržujem a spať.
2. deň: Niš – Meteora
Po rannej káve vyrážam o 7:00 h. Chcel som vybabrať s navigáciou a povolil som síce cestu po dialnici, ale zakázal som prejazd po spoplatnených úsekoch. Vybabral som však len sám so sebou. Za prvé: Srbsko má naozaj všade pri vstupe a výstupe z diaľnice mýtnice. Čo by mi až tak nevadilo – poplatky sú minimálne… Za druhé: prvýkrát ma cesta poslala na zrejme ešte neexistujúci most (alebo bol v rekonštrukcii) a musel som sa vrátiť a ísť na diaľnicu. Neskôr, keď som znova “skúsil šťastie”, po krátkej “enduro vložke” sa predomnou zjavil vysoký plot, ostnatý drôt a štrková cesta, ktorou sa zrejme niekam dalo ísť… Ale kedže som netušil, či nestojím pred nejakým vojenským objektom, kde sa bude najprv strielať až potom pýtať, som sa znova vrátil na diaľnicu. Už po pár kilometroch som zistil, že ten ostnatý drôt znamenal hranice. Predo mnou sa totiž zjavila nová kolóna, Srbsko – Macedónske hranice. Takže pozerám zľava, zprava, kadiaľ to pôjde… nie úplne hladko, ale išlo to. Som v Severnom Macedónsku. A znova to valím po dialnici. Teda až na prvých pár kilometrov. Tam bola štandardná cesta, znížená rýchlosť, policajné hliadky. Pauza na pumpe, kde som našiel jediný kúsok tieňa v okolí, a už osveďčený obed jerky + bake rolls, ciga… a ďalej smer Grécko.
Tých benzínových púmp a cigaretiek bolo samozrejme viac, ale písať o každej pumpe kde som tankoval a fajčil je asi zbytočne… A malá poznámka ku srbskej SIM karte v Macedónsku. Väčšinu času fungovala, ale úplne začala štrajkovať pár kilomtrov pred gréckou hranicou. Tam ma zachránila WiFi na benzínovej pumpe.
Macedónsko – Grécke hranice. Oni tí hajzlíci majú tie jazdné pruhy pred hranicou naschvál také úzke a ešte aj s obrubníkmi! Z Macedónskej strany som to ešte ako tak zvládol. Pretlačil som sa až pred prvé dve – tri autá, gestom som poprosil vodiča, či sa pred neho môžem zaradiť a bolo vybavené. Grécka strana bol iný oriešok. Tam sa fakt nedalo. Pozeral som na autá predomnou a rozmýšlal, čo do riti teraz spravím? V motorkárskom oblečení, nabalený, ťažká motorka… vyzeralo to tak, že sa vyzlečiem do plaviek, namažem opaľovacím krémom a najbližsie 2 hodinky budem meter po metri motorku tlačiť až k čiare… naozaj nebolo kade predbiehať, teda na prvý pohľad 😎 Všimol som si však ďalšie tri pruhy (určené tuším pre autobusy alebo kamióny, kde nikto nebol). Skúsim šťastie, prídem až úplne na čiaru, zalomím rukami a hovorím chlapovi, že ho prosím, či by sa nedalo, že je strašne horúco, ukážem na kolónu za mnou, a že som z Juropienjunion… a pánko na mňa s krikom, že on je colnik a že sa musím opýtať policajta, ma poslal do… Otočil som to a cestou späť som videl, že ďalší motorkár sa vybral mojim smerom a na pol ceste pozoroval, či pochodím. Zastavil som pri ňom a zreferoval som mu, že tadiaľto to nepôjde. Na otázku čo spravíme, mi ukazuje, že to zoberieme krížom cez obrubniky a trávu najbližšie k čiare ako sa dá a potom sa budeme tlačiť do predu. Tak sme aj spravili… čerešnička na torte bola, že chlap v okienku pas nezobral ani do ruky, rovno mávol “choď”. Za hranicou sme zastavili, dali sa do reči. Teplomer ukazoval 38˚C. Kolega bol z Maďarska, cestu čo som ja spravil za jeden a pol dňa, on spravil za pár hodín v jeden deň… aj keď neviem kedy a kde štartoval, možno nešiel cez “celé” Maďarsko a začal niekde na juhu. On smeroval na Lefkádu, ja som mal v pláne Meteoru. Nachytali sme konečne EU roaming a obaja ťukali do navigácie ďalší plán cesty. A ja som sa zaťal a zakázal som nadobro dianicu.
Prvá dedina za hranicou samé obmedzenie rýchlosti, dokonca na 30. Hovorím si, asi kôli tej hranici, možno veľkej premávke… Hovn… oni tie značky majú po celom Grécku. Išiel som úseky úplne mimo civilizáciu, rovina ako na soľnom jazere, niekoľko kilometrov… a každých 500 m značka “50”. Samozrejme nikto z domácich to nedodržuje. Tam kde je maximálna povolená rýchlosť 50, som ja išiel 60-70 a domáci 80-90… V Solúne ma v centre predbiehali autobusy, čo išli minimálne 80. V podstate ma s výnimkou traktorov a cyklistov predbiehalo všetko čo malo kolesá.
Fakt som sa snažil ísť podľa rady môjho kamaráta, ktorú mi dal pred cestou: “splyň s davom, jazdi tak, ako jazdia oni”, ale to sa fakt nedalo. Už na polceste som sa obával, zě keď mi prídu všetky pokuty z tých radarov čo som preletel, tak ma to bude stáť viac ako celý výlet.
Ale späť k ceste. Presnú trasu k Meteore neviem, pretože GPS aplikácia na zaznamenávanie trasy zblbla už v Srbsku a spamätala sa až ďaleko za gréckou hranicou. Aplikácia nezávislá od mobilu a siete… je to aplikácia ku GPS zariadeniu zabudovanom v moto… V každom prípade ak si odmyslím nudu, radary a rýchlostné obmedzenia na ceste, zažil som krásny úsek niekde v horách, kde ľavá zákruta striedala pravú a ja som po viac ako 1000 km konečne mohol klopiť 🙂 nastúpal som pár pekných výškových metrov hore, potom som si ich zjazdil smerom dole a tam už na mňa čakala prietrž mračien. Nepremok som si síce stihol obliecť včas, ale dážď bol taký silný, že v najbližšej civilizácii som to musel odstaviť, schovať sa pod paravanom výkladu nejakého obchodu a sledovať ako sa voda valí po ceste aj chodníkoch. A mohol som “v kľude” predýchať moju prvú krízovú situáciu na tejto ceste. Tesne pred príjazdom do mesta, v prudkom klesaní, ostrá pravotočivá, samozrejme voda sa valila a motorka sa šmýkala… vedel som už, že tú zákrutu proste nevyberiem, ani neubrzdím, a s najväčšou pravdepodobnosťou aj tak skončím v protismere a na zemi… jediné čo ma napadlo, a napriek risku aj nakoniec zachránilo, bolo, že som to narovnal a pustil kolmo cez protismer do štrku za zákrutou, kde som to v pohode ubrzdil. Akýkoľvek iný pokus by určite skončil pádom.
Dážď ustal, krízovku som zvládol a večer o 20:00 parkoval v mieste ubytovania. 12 hodín na ceste, cca 660 km. Po sprche som sa vybral do mestečka pešo na večeru. Na motorku by ma už nikto v ten deň nedostal.
3. deň: Meteora – Chalkidiki (poloostrov Kassandra)
Budíček ráno o 5:00 h, nahodiť kufor s fotoaparátom a dronom na motorku a rýchlo ísť pofotiť Meteoru pri vychádzajúcom slnku… Tesne medzi časom, kedy je ešte pekné svetlo na fotenie a časom, kedy je to už na prd, odkladám fotoaparát a vyťahujm dron aspoň na pár záberov… pár pokusov o vzlietnutie a v zápätí píšem kamarátovi SMS: “Len blbec ako ja, môže ísť do Meteory 1300 km, vstávať ráno o piatej, aby zistil, že má všetky baterky na drone vybité…” Zabudol som ich doma pred cestou nabiť a keď som večer dával nabíjať veci, tak na baterky pre dron som si nespomenul. Nevadí, niečo odfotené mám, môžem ísť na raňajky, umyť po včerajšom daždi s wapkou motorku (nepomohlo jej to) a vyraziť.
Cesta na Chalkidiki, napriek tomu, že som znova vynechal diaľnice, nuda… Možno bude chyba niekde medzi prilbou a motorkou, ale cesta ktorá už mala byť pohodová, bez stresu, myslel som si, že si ju užijem, lebo sa už nebolo kam ponáhlať, cesta za ostatnými členmi dovolenkovej výpravy (oni samozrejme leteli lietadlom)… bola dlhá, únavná, nič pekné som nevidel a jediným “spestrením” bola solúnska premávka. Ale ja sa nesťažujem, len opisujem svoje zážitky 🙂
Solúnska premávka ma donútila zastaviť, zapáliť si cigaretu a porozmýšlat, ako do pekla ja prejdem toto miliónové mesto? A keď som sa ukľudnil, vychytil “dobrú vlnu” a už som bol na tej poslednej križovatke, kde som mal Solún opustiť, tak prišiel ďalší šok. V mojom smere 4 jazdné pruhy. Stojím v treťom zprava, mám v úmysle odbočiť do ľava a čakám na zelenú. Nikto vedľa mňa, nikto za mnou. Zrazu klaksón, pár centimetrov odomňa preletí auto. Ale prečo? Veď ja som tam stál sám, aj on išiel sám, nikto nikde a voľných jazdných pruhov, že by ich mohli exportovať na slovenské dialnice… Grék ma chcel vytrestať za to, že som si nevšimol, že odbočovací pruh je až ten štvrtý. Že ten treti v ktorom stojím sám ako vojak v poli, pokračuje ďalej rovno… Prežil som infarkt, čakám na tú zelenú. Čakám, stále čakám ale stále svieti červená. Už sú za mnou aj autá a trúbia… ale proste svieti červená. Napočítal som 3 cykly, ktoré prebehli na semaforoch ale moja zelená neprišla. Kašlem na to, aj tak majú tí gréci už toľko mojich fotiek z radarov, že jedna červená ma už nezabije. Plyn a dovidenia Solún.
Na záver dňa sa rozhodujem ako prejdem posledných 70 km, lebo už mi nie je jedno, či pôjdem 40 alebo 70 minút. Vzdávam to a idem na diaĺnicu… a pálim to do poslednej kvapky benzínu v nádrži… Na “nohách” cca 12 hodín, prejdených asi 380 km. Čaká ma týždeň čvachtania v mori, motorku nechcem ani vidieť (klamem, stále ju chodím kontrolovať), no a potom cesta domov…
Dovolenka
Šesť dní pri mori v Grécku, čo k tomu napísať? Stabilné počasie, cez deň 30˚C, v noci 24˚C, čisté more, jedlo, pitie, zábava…
Čo som zistil počas dovolenkového týždňa… Okrem vybitého drona na Meteore ma čakali aj ďalšie zaujímavé elektronické zážitky. Zistil som, že polovica natočených videí s Gopro nie sú videá, ale len timelapse… Ako naschvál celý horský prechod (ten jediný, čo som doteraz na ceste mal) a ešte aj moja krízová situácia, ktorou som sa chcel chváliť ako som ju zvládol… Niekde po ceste som stratil ND filter z Gopra a aj to prispelo k tomu, že polovica z tej polovice videí, čo sú naozaj videá, je úplne prepálených a v podstate okrem displeja motorky, z cesty nie je nič vidieť. Čo na to povedať? Prvá veľká cesta, prvýkrát s Gopro… a už som starý…
Cesta domov…
1. deň: Chalkidiki – Belogradchik
V noci som nemohol spať. S miernym meškaním asi po dvoch hodinách spánku vyrážam o 7:15 h na cestu do Rumunska, ale dnes tam nedôjdem. Šaliem z navigácie, ktorá ma raz posiela do olivového hája kde končí cesta, inokedy sa silou mocou a úplne zbytočne chce vyhnúť hlavnému ťahu a vodí ma po bočných uličkách dedín. Niekoľkokrát mám pocit, že už už sa ma navigácia opýta: “hej nevieš náhodou kde sme, nemôžem sa odtiaľto vymotať…” Na noc zostávam blízko hraníc v Bulharsku v meste Belogradchik. Sú tu zaujímavé sklané útvary, taká “druhá, bulharská Meteora” ale bez kláštorov… Ubytovanie a jedlo zatiaľ najslabšie zo všetkých miest, Bulharsko… Prejdených mám 673 km a trvalo to len 12 hodín 🙂
2. deň: Belogradchik – Transalpina DN67C – Cârțișoara
Po prvých raňajkách na ubytovaní a druhých raňajkách na benzínovej pumpe (motorka hlásila dojazd asi 40 km a ja som potreboval doplniť kofeín, cukry a nikotín na ďalšiu cestu – čo vyriešila Coca Cola s cigou) pokračujem smer Rumunsko. Hranicu prechádzam medzi mestami Vidin a Calafat po moste Nová Európa s dĺžkou takmer 2 km. Všetko by bolo fajn, až na tú 15 km kolónu kamiónov pred hranicou (a 15 km kolónu za hranicou v protismere, ale tá ma už netrápila). Až na pár momentov, keď som musel čakať, pretože sa nedalo prejsť, som to zvládol s konštatovaním, že vodiča kamiónu by som nerobil, ani keby platili zlatom a diamantami… Naberám smer Craiova. Cesta ubieha celkom fajn. Prvýkrát, keď ma navigácia posiela z hlavnej cesty na štrkovú cestu, tak ju ignorujem a pokračujem ďalej po asfalte. Až nesôr zisťujem, že v Rumunsku je to normálne. Idete cez obyčajnú dedinu, po krásnom novom asfalte širokom ako pristávacia dráha pre lietadlá a zrazu koniec, len štrk… Po pár metroch až kilometroch znova vyasfaltovaná pristávacia dráha… Zvykám si. V Craiove pauza, tankovanie, kontrola navigácie (už nechcem blúdiť, už chcem byť rýchlo na Transalpine) a asi za dve hodiny som konečne tam! Dávam si väčšiu pauzu na terase reštaurácie v Novaci. Pizza, Cola, káva, pred štartom na jednu z dvoch najslávnejších ciest v Rumunsku. Vedľa sedí partia českých motorkárov a za mnou dve baby zo Slovenska… Keď sú už na odchode, prihovorím sa s otázkou “Ahoj baby, kde spíte, alebo kde budete spať?” Bože môj, čo dokážu spraviť s človekom dva dni na ceste v teplotách 37˚C a bez komunikácie s niekým iným!!! Rýchlo, aby som nevyzeral ako úchyl, čo chce vedieť, kde sú ubytované a chce tam ísť s nimi… dodávam: “Či nemáte nejaký tip alebo skúsenosť s dobrým ubytovaním?” Jedno z dievčat mi s menším šokom v očiach odpovedá, že oni tu nie sú ubytované (asi som ich fakt vystrašil), ale že všade je toho kopec… No veď hej, ale kto sa v tom Bookingu má hrabať… Takže baby z Blavy (myslím, že GS-o a Versys), sorry ak som Vám spôsobil šok 🙂
Ubytovanie nechávam na neskôr, štartujem! Prvých pár kilometrov – je to paráda, krása, nádhera! A potom to príde. Hovorím si kamarát, ty si mal viac trénovať pred touto cestou! Ako chceš zajtra zvládnuť Transfăgărășan, keď sa už teraz ideš po… tento… A možno to bolo len tými stovkami kilometrov po rovinách na ceste sem… tak ma tie zákrutky trochu zaskočili 🙂 Veni, vidi, vici! Zvládol som to, nespadol som! Po príchode do Sebeș ťukám do Bookingu, vyberám útulne zariadenú drevenú chatku pre dvoch, rezervujem, platím, vyrážam. Po ceste doplním v Cârțișoara, v miestnom obchodíku tekutiny a po 447 km a ďalších 12 hodinách oddychujem po mojom prvom splnenom moto sne s menom Transalpina a pripravujem sa na ďalší.
3. deň: Cârțișoara – Transfăgărășan 7C – motanie sa a domov
Ráno budík o 5:00 h miestneho času. O šiestej vyrážam za novým dobrodružstvom. Na ceste som úplne sám. Dokonca ani medvede, čo vraj zvyknú sedieť pri ceste a číhať na turistov, ktorí sa s nimi fotia, tu ešte nie sú. Na medveďa som žial nemal šťastie až do konca… možno nabudúce. Cesta zo severej strany je nádherná, vedie lesom, asfalt je síce trocha mokrý, ale ide sa mi super. Až po skončení lesa prvýkrát zastavujem a fotím. Vtedy ma predbehne ďalší motorkár, ale ja mu to neskôr znova vrátim a hore budem prvý ja! Druhýkrát zastavujem až po prejdení vrcholu a tunelu, ktorý vedie cez horu na druhú stranu… To nebolo v pláne. Otočka, veď som nespravil, žiadnu vrcholovú fotku! Tak som sa vrátil, odstavil motorku a behal tam s fotoaparátom ako splašená koza. Po druhom prejdení tunelu som z druhej strany znova odstavil moto a fotil. Dokonca som končene vytiahol drona! 🙂 Cesta dolu (smerom na juh) vedia celá lesom. Cesta (asfalt) je najprv krásny ako na severnej strane, ale neskôr sa to trochu zhorší. Neviem prečo, ale z článkov a diskusií na internete som si doteraz myslel, že Transalpina je tá “ľahšia” cesta pre jazdu na motorke a Transfăgărășan tá ťažšia.. Pre mňa to bolo presne naopak. Transfăgărășan bola pohodová jazda. Na Transalpine na južnej strane, som mal miestami naozaj na mále, párkrát som sa videl už už na zemi… Prichádzam až do mesta Curtea de Argeș a moja cesta je na konci. Teda tá cesta za mojim druhým moto snom…
Ďalej smerujem na Brezoi a v hlave neriešim nič iné len: “Čo ďalej? Kam pôjdem? Prespím ešte jednu noc na Transalpine a povozím sa ešte? Kam do pekla znova zmizol asfalt? Nie, nie, predpoveď hlási aj tak na zajtra dážď, skúsim ešte dnes prísť domov! Ale zase tie výhľady ktoré by som mohol pofotiť pri západe a východe slnka! Kto tu zase vysypal ten štrk?”
A takto to pokračuje až kým nezastavím na obed, motorku aj seba dám trochu chladnúť do tieňa, pochutnám si na dobrej fazuľovej polievke s údeným mäsom (skoro ako uvarenej doma) a ťukám a ťukám do navigácie. Padlo rozhodnutie (myslel som, že posledné), veď sa sem ešte určite vrátim, dnes potiahnem domov a zajtrajší, posledný deň dovolenky si radšej oddýchnem. Vydám sa na cestu smer najbližšia diaľnica. Myslím, že to trvalo tak hodinku, kým som sa tam dostal. Bola síce nepríjemná premávka, ale aspoň som bol v strehu. Problém nastal po asi 40 minútach na dialnici. Mal som pocit, že zaspím. Ale nie mikrospánkom! Čakal som, že príde tvrdý spánok, ktorý nepreruší ani môj pád z moto na zem v 130-tke… proste si len usteliem na asfalte a ak to prežijem, tak budem len spať a spať… Zachránila ma prázdna nádrž a pozorné sledovanie, kedy sa objavý nejaká benzínová pumpa. Benzínová pumpa – ďalší zlom v rozhodovaní “čo s načatým večerom”. Pristavil sa chlapík s otázkou “Ideš domov?” Ja: “Áno”. On: “A ako si tu dlho?” Ja: “Len dva dni…” On: “To je málo…” Ja: “Ale ja som na ceste už druhý týždeň…” On “Skús ísť smerom na Kluž a Oradea, je tam krááááásna cesta…” A ako povedal, tak som aj spravil… Zmenil som rozhodnutie ísť rovno domov a odbočil som z diaľnice s tým, že buď ešte teda prespím jednu noc v Rumunsku, alebo si len trochu predĺžim cestu domov tou kráááásnou cestou. Takže kým som sa dostal na krásnu cestu, išiel som po pekne hnusnej ceste. Ja verím, že tá kráááásna cesta tam je… Len asi človek musí vedieť kde presne. Navigácia sa niekde v polovici znova stratila a chcela sa spýtať mňa, či jej neviem poradiť. Tá krásna cesta skončila ani som nežmurkol. Trochu preháňam, nejakú hodinku to trvalo, ale s porovnaním celého dňa to bolo nič. A po tejto kochacej jazde som sa tretíkrát definitívne rozhodol, že dnes spím doma. Aj keď som si spočítal, že kým budem doma, tak to bude od prvého štartu 17 hodín na ceste…
Oradea, maďarské hranice, diaľnica a cesta domov. Priatelia, ak ste niekto fajčiar a budete cestovať po maďarskej dialnici, tak myslite na jednu vec: Na maďarskej benzínovej pumpe si cigarety nekúpiš!!!!!! A tak som si zapálil až po 4 hodinách na prvej slovenskej pumpe… Ale kým som sa tam dostal, tak som nerátal s poslednou čerešničkou na torte. Myslel som, že cesta ma vedie smerom ku Komárnu. Žiaľ až neskoro som zistil, že tie tabule na ceste s nápismi smer Esztergom myslia vážne, že si dám ešte jeden mini horský prejazdík… proste som nemal chuť, čas ani silu kontrolovať kade mi navigácia vybrala najrýchlejšiu cestu domov. Všetko by bolo fajn, keby nebolo po daždi, nebola tma a od určitej nadmorskej výšky bola hmla, že som nevidel ani na dva metre… Zapnúť výstražný trojuholník pre ostatných vodičov a celú cestu až dolu trúbiť ako o dušu… trúbenie bolo na srnky, jelene a svine, čo by sa chceli pozrieť na ten dvojtýždňový smrad, čo svieti ako vianočný stromček a mrmle ako medveď u nich v lese…
… a po mojom osobnom rekorde v znamení 939 km a po viac ako 17 hodinách na ceste prichádzam domov… Myslím, že tento rekord z prvej cesty mi zostane už navždy. Nechcem ho nikdy prekonať a dúfam, že nebudem nikdy musieť 🙂
Celkovo som strávil 6 plnotučných motorkových dní na ceste. Prešiel 3891,8 km, s priemernou spotrebou 4,6 l/km. Podarilo sa mi to prežiť bez pádu a technických problémov, za čo som neskutočne vďačný, lebo to bolo to, čoho som sa najviac obával. Myslím tým tie motorkové technické problémy. Otváranie dverí a nenabité baterky sa nepočítajú. Zvládol som sa dohovoriť aj s mojou 6 mesačnou angličtinou, ktorá je ešte v plienkach. Všetci ľudia s ktorými som hovoril (na pumpe, v potravinách, v reštaurácii, na hranici…bez ohľadu na vek) rozprávali oproti mne perfektne anglicky. Stretol som len milých a ochotných ľudí. Na jednej cik-ciga pauze pri mne zastavil myslím, že bulharský motorkár s otázkou “Či niečo nepotrebujem, či som ok?”. Asi najviac zaskočený som bol z bulharskej kúpeľne. Najvyššiu teplotu som mal 38˚C a najnižšiu 17˚C. Keď mi pani domáca v Cârțișoara hovorila, že si mám na noc zavrieť okno, že bude zima, tak som sa len usmial a tešil sa na tých nočných 17˚C. Zmokol som len raz v Grécku. Po príchode domov ma riť bolela ako hlavného hrdinu americkej drámy, ktorý nemal v base žiadneho kamaráta. Alebo mal veľa kamarátov? Teraz neviem… Takže som chvíľku nemal chuť motorku ani vidieť. Aj ísť do garáže a umyť ju, mi trvalo týždeň. Dokonca som sa tešil, že si konečne sadnem do auta 🙂 Ale myšlienky “kam na budúce” ma napadali hneď druhý deň 🙂 myslím, že to pre zmenu bude niekam na sever, ale to je ešte ďaleko…
Kto sa dostal v čítaní až sem, tak gratulujem, ďakujem a ospravedlňujem sa zároveň…
