Alebo ako som plánoval cestu do Nórska a skončil síce s nórskym počasím, ale v “Juhoslávii…”
Slovensko – Maďarsko – Rakúsko – Slovinsko – Taliansko – Chorvátsko… a domov…
September 2022
Ležím v posteli s boľavými krížami a plánujem ďalšiu svoju moto cestu na rok 2023. Rozhodujem sa medzi juhom a severom. Do tepla alebo do zimy? Balkán alebo Škandinávia? Zatiaľ to vyzerá na ten sever. Horúčav som si tento rok užil dosť.
November 2022
Bolesť krížov nie a nie prestať. Už je to tretí mesiac, mám za sebou rehabilitácie, infúzie, vyšetrenia… Budem ja vôbec môcť ešte niekam ísť na motorke?
December 2022
Dva dni pred Vianocami som nedokázal vstať z postele. Až niekedy večer som už naozaj “musel ísť”, takže som sa nejako vyskladal z postele na zem a po štvornožky som cválal na WC. Myslím, že ani v Exorcistovi ste nevideli také polohy tela, aké som ja dával 10 minút pri zmene polohy ležmo v posteli na polohu štvormo na zemi. A moje zvukové efekty stáli tiež za to. Takže hororového Oscara už mám vo vačku… Potom ešte malá horolezecká epizóda v snahe postaviť sa, lebo po štvornožky na WC ozaj veľa nespravíte a potom hijó naspäť do postele. Ááále už o dva dni som pod stromčekom našiel organizovaný zájazd do Slovinska na motorkách. Termín posledný augustový týždeň. To už budem určite fit. Ďakujem Ježiško! A hneď po Vianociach som sa z CT vyšetrenia dozvedel, že ten môj chrbát je v stave poslať ma na operáciu s neistým výsledkom… A došlo k najhoršiemu – začal som rozmýšlať nad predajom motorky. S Nórskom som sa rozlúčil. Hernia platničky L5S1 a ešte pár komplikácií…
2023
Takže to trochu skrátim, lebo takto sa do toho Slovinska nedostaneme. Všetky plány na moto dovolenku na rok 2023 som zrušil. Chrbát sa síce počas jari výrazne zlepšil (ďakujem všetkým čo mi pomohli s rehabilitáciou), ale v zápätí sa trošku zhoršil, lebo som sa s prichádzajúcim letom vykašlal na cvičenie. Dal som do inzercie moju Hondu a stihol kúpiť Husqvarnu (nie kosačku, motorku…). A začal som plánovať enduro výlety pre rok 2024. Veď ten môj zdevastovaný chrbát potrebuje len veľa pohybu a v teréne sa treba hýbať stále 😛 Leto bolo pekelne horúce a dlhé. Ale už je tu koniec augusta, za chvíľu vyrážam.
August 2023
Áááá vyrážam na Honde, ktorá sa stále nepredala. A keďže toto je asi jediný trip v tomto roku, predĺžil som si 4 dňový zájazd po Slovinsku o sólo 2 dni pred a 2 dni po… dokopy budem na ceste 8 dní… Večer pred odchodom nie som schopný zbaliť sa. Pozerám na izbu plnú náradia, oblečenia, fototechniky… Bol to boj, kým som vytriedil čo beriem a čo (snáď) nebudem potrebovať. A stihol som nabiť všetky baterky – aj tie v drone 😄
1. deň: Ráno som poriešil niekoľko vecí a potom som odkladal môj odchod ako sa len dalo, pretože vonku bolo ako v pekle. Po obede som sa konečne odhodlal a obliekol sa do lyžiarskeho oblečenia. Teda motorkárskeho, ale veľký rozdiel v tom nebol. Zastavil som sa v bankomate, aby som si vybral nejakú hotovosť. Ale nepodarilo sa to celkom tak ako som mal v pláne. Teda vybrať som vybral, ale zobrať som si zabudol… Zobral som si kartu a nechal som tam 200 €. Pekne mi to začína. Volal som aj do banky, ale počul som len samé “možno, ak, asi…”. “Ak ich stihol bankomat zobrať späť, tak by sa vám to malo vrátiť na účet…”. “Ak nie, treba napísať reklamáciu a potom sa to prešetrí…” Takže vonku peklo, pod moto bundou a nohavicami sauna a nálada pod bodom mrazu. Asi tušíte ktoré zázračne slovíčka som si prvú hodinu jazdy mrmlal popod nos… a občas aj zakričal…
Prvá polovica Maďarska štandardne nuda. Nula výškových metrov a takmer nula zákrut. Teda nejaké boli… kruhové objazdy, nájazdy ponad dialnicu a tak. No a potom prišlo aspoň trocha spestrenia v podobe vyhýbaniu sa hlavným ťahom a križovanie cestičkami cez polia, lesy a háje… celkom to ušlo. Dal som si aj menšiu pauzu na jednej lesnej ceste, kde asi za 30 minút prešlo jedno auto. Najedol som sa, napil, zapálil si a potom som si medzi stromy odskočil. Trvalo to približne 30 sekúnd, kým som mal dole nohavice, ale ďalšiu hodinu som preklínal komáre, čo sa mi vrhli na moje chúlostivé miesta.
V križovaní hlavných ťahov som pokračoval aj v Rakúsku. Bolo to celkom zaujímavé. Dedinka, cesta do lesa, ďalšia dedinka a tak stále dokola vlastne skoro až na hranice so Slovinskom. Pripomínalo to skôr lazy. Niekoľko domov pri ceste a ďalšie roztrúsené po kopcoch v okolí. Všetko upravené, čisté, pekný asfalt… nulová premávka a nikto nikde. Kto im kosí tie golfové trávniky okolo domu a kedy? Ešte aj polia vyzerali, že niekto povysával a utrel na nich prach. Myslím, že som nevidel za celý čas viac ako päť ludí.
A po prekročení slovinských hraníc som to mal na ubytovanie v dedinke Sladki Vrh už len pár minút. Prešiel som 287 km, jazda trvala 5 hodín a celkovo som sa motal asi 6 h.
2. deň: Ráno som vyrazil s odvážnym cieľom prejsť Mangart, Vršič, zastaviť sa v Blede a skončiť v Ľubľane. Rovno sa priznám, že sa mi podaril len prvý a posledný bod.
Úvodné kilometre ma priviedli zase do Rakúska. Prechádzal som krásnu kopcovitú oblasť s vinohradmi, po krásnej úzkej asfaltke… také skoro „Toskánsko“, len viac kopcov a lesov okolo viníc. Postupne som sa dostal do civilizácie, hustla premávka – hlavne tá motorkárska. Ráno som sa rozplýval nad tým, ako dobre ma povodila navigácia, ako som si tú cestu užíval, ale neskôr ma previedla celým Klagenfurtom, Villachom a priľahlými dedinami a ako čerešničku na torte som si dal aj obytnú zónu s povolenou maximálkou 30 km/h. To ma išlo poraziť. Žeby tu rakušáci nemali žiaden obchvat? Alebo aspoň mini obchvatík? Aha niekto si predsa vypol v navigácii dialnice… A kým som sa dostal k Mangartu, začínala únava. Na jednej ciga pauze som zle postavil motorku a tá spadla, ešte som ani prilbu nemal dole. Odnieslo si to len uvolnené zrkadlo. Takže zložiť batožinu, vybrať náradie aby som ho mohol nastaviť a dotiahnúť… už som mal skoro všetko vonku z tašky, keď som si uvedomil, že v rámci triedenia pri balení, som nechal doma všetky vidlicové klúče, ktoré teraz potrebujem. Takže všetko znovu zbaliť a skúsiť to prstami. Podarilo sa! Rýchlejšie a lepšie ako kedykoľvek pred tým. Dokonca v tom zrkadle vidím lepšie ako pred pádom…
Chvíľu po servise, som už platil za vstup na mangartskú cestu. Výhľady krásne, miesto na odstavenie a fotenie skoro žiadne. Teda možno pre viac odvážnych by sa našlo, ale ja som vytiahol foťák len raz a potom až na konci cesty. Dron som nechal odpočívať v batohu, pretože dosť fúkalo. Zatiaľ sa mi ho darí veľmi úspešne voziť po mojich výletoch, ale k lietaniu sa príliš často nedostane 😄
Keď som zišiel znova na hlavnú cestu, nejako mi zblbla navigácia, tak som skúsil len tak nahodiť cestu rovno do Ľublany bez mojich ďalších dvoch bodov z dnešného plánu. Čas do cieľa vraj 3 hodiny. Bolo jasné, že Vršič a Bled dnes vynechám. Aj tak sa na tretí deň stretávam s ostatnými účastníkmi zájazdu a tieto dva body budú určite v pláne.
Takže smer: ubytovanie pri Ľubľane. Po ceste nejaká večera a mám za sebou 400 km, jazda trvala cca 8,5 hodiny, ale celkovo som sa motal 11,5 h…
3. deň: Predpoveď hlási 4 dni dážď kamkoľvek v mape Slovinska zabodnem prst. Takže dnes neplánujem žiadny výlet len presun na miesto dnešného stretnutia s ostatnými účastníkmi zájazdu – nádhernú dedinku v kopcoch Šentanel. Napriek tomu ma navigácia znova príjemne prekvapila a išiel som nádhernú trasu cez hraničný prechod Prelaz Jezerski vrh. Na skok do Rakúska a po pár kilometroch naspäť do Slovinska. Dažďu som sa úspešne vyhol a dokonca som spravil pár foto s dronom. Rozmýšľam či mám toľko chváliť tú navigáciu, alebo je to proste tak, že kamkoľvek sa v Slovinsku vyberiete, čakajú vás kopce, zákruty, výhľady. Myslím, že keby som tu žil, skrachoval by som na benzíne, pneumatikách a brzdách…
Dnes len 125km za 3 hodiny, ale bolo to super!
4. deň: Dnes vyrážame už v skupine desiatich motorkárov. Predpoveď počasia vychádza do bodky, alebo skôr do kvapky… od rána leje, prší, popŕcha a zase leje… Teplota okolo 15° C. Ráno prechádzame ten istý prechod, ktorý som si užíval včera. Dnes to bol už iný zážitok v tom daždi. Ale zvládli sme to v pohode. Nasmerovali sme si to na Bled, kde sme si dali výborný obed. To bola asi jediná hodina z dnešného dňa, keď sme videli aj slnko a dážď takmer úplne ustal. Po neskorom obede okolo štvrtej vyrážame smer Lipica, kde nás čakalo ubytovanie. No a ako inak, takmer celá cesta v daždi. Čím bližšie k cieľu, tým viac vody. A ja som začal plávať. Doslova! Zadné koleso si robilo čo chce a zakaždým ma zachánilo len ABS a trakčná kontrola… Nie som žiaden pretekár, čo jazdí celý život na motorke, ale čo som zabudol jazdiť úplne??? Veď som bol v takom strese ako prvý deň v autoškole… Po pár dofukovaniach je jasné, že v pneumatike mi uniká vzduch. No v tom daždi a zime s mäkkou pneumatikou to nebola vôbec sranda. Kedže sa s tým “stále dalo”, tak som aj s “defektom” prišiel až na ubytovanie. Za päť minút dvanásť, lebo mokré nohy a ruky, zima, dážď a šmýkajúce sa koleso mi ubralo zo všetkých síl. Zhadzujem batožinu z motorky a teším sa do tepla. Defekt počká do rána. Dnes sme boli na ceste asi 8 hodín, prešli sme 264 km, za 5 hodín. Ale tie kilometre boli riadne výchovné pre jazdu na moto…
5. deň: Všetci sme sa zhodli, že vydať sa niekam na ďalsiu cestu, keď má celý deň liať je zbytočné. Zostali sme na hoteli s tým, že keď sa aspoň trochu vyčasí, vybehneme do neďalekého Terstu na obed/večeru. Ja som pred treťou vyrazil do pneuservisu vyriešiť problém s pneumatikou. Defekt sme nenašli, ale kedže sa tlak strácal, vymenili sme aspoň dušu za novú. Potom som sa vydal hladať ostatných do Terstu. A ďalšie adrenalínové chvíľe už na mňa čakali. Znova začalo pršať, pridal sa aj vietor čo ma občas išiel zhodiť aj s motorkou. Ani zďaleka som nevidel celé mesto, ale to kade som išiel stálo “zato”. Uzučké uličky, sklon taký, že sa to dalo považovať za zjazdovku, sem tam sa namiesto asfaltu objavili mačacie hlavy a ani predná brzda spolu so zadnou nedokázali zastaviť motorku. Brzdy naplno a ja som sa stále sunul dole kopcom… No a keď ma v takej chvíli čakala ostrá zákruta… ani zastrúhaný chlp by sa mi tam nevošiel. Kým som si ja užíval zjazdové lyžovanie chalani našli reštauráciu, ktorú vraj otvoril majiteľ len pre nás. Kým som prišiel začalo už päťchodové menu. Prvé štyri chody boli z morských príšer a posledný mal byť vraj guláš. Okoštoval som všetko, prvýkrát som sa odvážil aj na mušle a z guláša sa nakoniec vykľulo mäso na štave s gnocchi a parmezánom… A samozrejme nemohlo chýbať pravé talianské presso. Naplnili sme si bruchá a vyrazili do búrky. Na pneuservis a jedlo v Terste mi stačilo asi 67km, ale ja som bol celkom rád, že to nemuselo byť v ten deň viac.
6. deň: Predpoveď hlási jasno, slnko, relatívne teplo. Sranda je, ako tým meteorológom v poslednej dobe vychádzajú predpovede. Dokonca aj tie dlhodobé. A hlavne vtedy keď sa má počasie zhoršiť. Takto som to videl už keď som vyrážal z domu takmer pred týždňom. Od pondelka do stredy dážď a štvrtok pekne. Pre ostatných je toto deň návratu domov, takže chcú využiť pekné počasie na aspoň nejakú zážitkovu jazdu po Slovinsku a potom cesta domov. Takže ráno vyrážajú hneď po raňajkách. Ja sa esťe asi hodinu motám po hoteli, balím, “obúvam” si na suché ponožky igelitové sáčky, lebo moto čižmy sú po dvoch dňoch komplet mokré, a vyrážam kľudným tempom do Chorvátska, kde je manželka s dcérou. Prechádzam cez Rijeku, kde som asi pred 25 rokmi videl prvýkrát more. Pokračujem cez most na ostrov Krk a smerujem až na jeho juh do mesta Baška. 150 km za necelé 3 hodiny, more, pivko, pohoda…
7. deň: Opúšťam Krk a smerujem späť do Slovinska k Bohinjskému jazeru na posledné ubytovanie. Rijeke sa dnes vyhýbam a takmer hneď po prejdení mosta na pevninu smerujem do kopcov. Takže to začína peknou jazdou. A čím som ďalej na svojej ceste, tým je to lepšie a lepšie. Cesta sa vlní hore, dole, doľava, doprava. Asi v polovici cesty sa po skočení zelenej na semafore “lepím” na chorváta s Husqvarnou 901. Jemu to zjavne nevadí a mne náramne vyhovuje jeho tempo. Po pár kilometroch stojíme vedľa seba na ďalšom semafore a rýchlo riešime kto z nás kam ide. Pýtam sa, či si dáme kávu. Prikývne a už o pár minút veselo debatujeme o ceste a motorkách… Jan smeruje na Tolmin a ďalej na Grossglockner. Ja kedže som prebehol “moju” odbočku, pozerám kam ma nasmeruje navigácia. A tá vraví, že sa nemusím vracať, mám alternatívnu trasu. Pred jazdou sa rozlúčime, ja som v tom, že ešte chvíľu pôjdeme spolu smerom na Tolmin, ale už po kilometri ma navigácia ťahá v pravo do strmého kopca ledva na jedno auto. A tam začal najlepší úsek celého môjho tripu. Väčšinu času idem na druhom prevodovom stupni, občas aj na prvom a len málokedy na treťom. Cesta sa ťahá strmo do kopcov a v podstate každá zákruta má 180 stupňov, iné tu nemajú 😄 Prvé dni keď som sa dostal na podobné zákruty, išiel som ich s veľkým rešpektom. V deň keď nám pršalo, s ešte vačším… a nie že by som dnes nemal rešpekt, ale napriek obtiažnosti som si tie zákruty prvýkrát s ľahkosťou doslova užíval. Hľadal som miesta s výhľadom a s možnosťou “zaparkovať”. Kedže cesta bola väčšinou naozaj úzka, bolo to ťažké, ale nakoniec som párkrát stál a fotil. Keď som prešiel cez vrchol hory, začal pomalý zjazd. Tesne pred prvou civilizáciou som ale narazil na uzavretú cestu kvôli popadaným kameňom. Našťastie bola ďalšia odbočka len pár metrov za mnou a ja som sa nemusel vracať. Nieže by ma nebavilo prejsť si to ešte raz, ale až niekde tam som si začal uvedomovať, že navigácia písala do môjho cieľa asi 20km vzdušnou čiarou, po ceste viac ako 60km a čas viac ako hodinu a pól… Cesta tu ale bola, doviedla ma až do cieľa a bola rovnako dobrá ako tá pred uzáverou na mojej trase. Znova nádherné zákruty, nádherné výhľady a na konci dňa som si vôbec nevedel spomenúť koľko tých vrcholov vlastne dokopy bolo. Keď sme pri tých vrcholoch. Chlapom, čo sa už vrátili zo slovinského zájazdu domov, som poslal správu kde som im oznámil, že som mal dnes po ceste niekoľko orgazmov – motorkárskych samozrejme 😄 A vlastne aj s manželkou som sa s týmito slovami zvítal na Bohinjskom jazere… Takže najkrajších 256 km, za 6 hodín a celkovo na ceste takmer 9 hodín. Jedným slovom “orgazmus” 😄
8. deň: Dnes sa vraciam domov. Ráno sa budím na budík o 6:00 h. Chcem ísť fotiť východ slnka. Ale otvorím jedno oko, nič nevidím len belobu. Otvorím aj druhé a stalé vidím na bielo. Tam je hmla, že nič neodfotím, to nemá zmysel, tak spím ďalej. Asi o hodinu sa preberiem a zasvieti mi v hlave žiarovečka – somár, veď si na horách, to bude inverzia… Vybehol som von a vypustil drona. Pár záberov sa podarilo, ale dron má problém so signálom, tentokrát je navine asi hmla. Pobalím čo treba, umyjem sa, vyrážam, dnes ma čaká dlhý deň… a to ešte netuším ako sa predĺži oproti môjmu plánu. Prvá zastávka Bled. Chcem odfotiť o niečo viac ako keď sme tam boli počas upršaného štvrtého dňa. Ale je sobota, všetci sa zbláznili a doobeda je tam strašný nátresk. Odstavím to asi na dve minúty, cvaknem pár záberov a padám preč. Kúsok za Bledom, keď sa vymotám zo zápchy, ladím navigáciu. Kadiaľ to bude zaujímavé? Prvá možnosť takmer kopíruje rakúsko-slovinské hranice a z väčšej časti som ju tento výlet už išiel. Druhá možnost, asi o dve hodiny dlhšia ide ponad Graz a k maďarským hraniciam. Idem tou dlhšou trasou. Horský hraničný prechod síce stál zato, ale potom prišla dlhááá, dlhá nuda. Až niekde v okolí Kapfenbergu už spoznávam cestu z minulosti a teším sa na cestu do kopcov. Pred prvým horským prechodom si ťukám v jednej dedine na čelo. Domáci tu dali semafór na začiatok a koniec dediny, spravili obchádzku aby mohli v strede cesty organizovať nejakú dedinskú zábavu. Nemajú futbalové ihrisko? Potom už stúpam do kopcov, užívam si serpentíny a za kopcom v ďalšej dedine úplná uzávera. Počujem dychovku, rakúsky “vidláci” sa zabávajú. Pýtam sa policajtky pri záterase, kade mám ísť, lebo ja by som potreboval prejsť. Vraj sa mám otočiť a ísť domov po dialnici. Ti musí je.bať, ja po dialnici nepôjdem. Aj doma sa jej vyhýbam a nepôjdem po nej ani na dovolenke. Vrátim sa pár sto metrov, odstavím a študujem navigáciu. Vyzerá to zle, žiadna odbočka nikde nie je. Toto je proste dedina cez krorú buď prejdeš alebo nie. Ak som aj našiel nejaké odbočky po trase späť, tie sa aj tak vracali do tejto hlavnej dediny Rakúska. Žiadna neviedla za. Poprosil som jedno mladé dievča či mi neporadi, ale neporadila… dokonca sa bola spýtať na uzávere, či ma nepustia a do kedy to bude uzavreté. Vraj asi hodinu. Lenže čo keď z hodiny budú náhodou dve, tri… Tak som to otočil, že sa vrátim, lebo ani navigácia si nedala povedať, že tadiaľto to nepôjde. Musím jej dať iný východiskový bod. Po ceste sa snažím kývať motorkárom aby sa otočili, ale nakoniec to pochopil len jeden. Dobieha ma na semafore dedinskej zábavy a ďakuje. Pýtam sa na cestu a on, že najlepšie po dialnici. Vysvetľujem mu, že nechcem diaľnicu a on čosi blaboce a blaboce a znova to zakončuje s diaľnicou… Choďte mi niekam s vašim autobahnom, veď cesta musí ísť aj mimo. Išla, našiel som si iný horský prechod a už sa len modlím, aby tam niekto neoslavoval v strede cesty. Chytám krásnu búrku, obliekam si nepremok a nadávam. Pri maďarskej hranici blízko Šopronu nepremok vyzliekam, som unavený, že rozmýšlam, či tu niekde neprespím. Domov prichádzam po tme, padám z motorky a neviem prestať hrešiť na celé Rakúsko a jeho obyvateľov. Tá dedinská oslava ma stála cca + 3 hodiny cesty. A kedže pôvodný plán mal trvať asi 8, tento deň zakončujem po 11,5 hodiny a 600 km… čistá jazda 10,5 hodiny.
Záver
Tak do Nórska som sa tento rok nedostal, ale aj v “Juhoslávii” sa dá žažiť nórske počasie 🙂 a na to ostatné si musím počkať. Bojím sa len, že ani budúci rok to nevyjde. Už teraz mám totižto v hlave rôzne iné destinácie. Hlavne niečo pre nové enduro, čo ma čaká v garáži… Ale neľutujem ako to zatiaľ dopadlo. Slovinsko je pre cestovanie na motorke úžasné a keď niekedy nebudem vedieť čo s “voľným predĺženým víkendom”, Slovinsko bude určite predný adept na vyvetranie si hlavy… Škoda len, že nás delí tá maďarská nudná placka, inak by ten víkend nemusel byť ani predĺžený 😄
Čo sa nezmestilo do príbehu:
- Pri návrate domov na hranici Slovinska a Rakúska, kontrolovali dokumenty. Chlap si pýta passport a ja si v hlave šomrem aký passport, veď sme v EÚ a vyťahujem občiansky. A on stále passport. Tak som teda zalovil v batohu a dal mu jeho passport… po prekročení hranice si schovávam doklady a zisťujem, že to čo som mu dal prvý krát nebol občiansky ale vodičský. Tak preto trval na svojom… lenže z toho vyplýva, že občianku som niekde stratil, pretože nikde nie je…
- Moto čižmy, čo mi zmokli vo štvrtý deň, nevyschli do konca tripu. Jeden deň som skúšal jazdiť s nohami v igelitkách, ale vyšlo to na rovnako, mokré nohy som mal tak či tak… je zázrak, že sa mi len zvýšil počet cikpáuz, ale inak som neochorel.
- Chorvátske more na Krku mi prišlo studené. Neviem či pre tie upršané dni a 15° C čo som mal predtým, alebo som len zostal rozmaznaný z predchádzajúcej rodinnej dovolenky pri mori.
- Celkovo som spravil 2232 km.
- Môj chrbát vydržal len tak tak. A či bez následkov, to sa ešte ukáže…
- Fotiek nie je veľa a ani sa nejako extra nevydarili. Ako na potvoru mám väčšinu záberov v protisvetle.
- Oproti tomu gastro zážitkov bolo požehnane a všetky sa vydarili 😄
- Dron si polietal len dvakrát. Ale je to tuším o jedenkrát viac ako na motodovolenke minulý rok. Takže ten budúcoročný trip musím pokračovať v týchto zvykoch a vypustiť ho aspoň trikrát 😄
- Benzín bol všade lacnejší ako u nás. To snáď ani netreba komentovať.
- Na ceste domov som po tme musel v Maďarsku zastaviť na pumpe umyť si plexi na prilbe, lebo už som cez tie hmyzomrtvolky nič nevidel. A hádajte čo? Kým som umyl, tak som pri tom stihol zase darovať krv. Takže za 8 dní ma dvakrát doštipali komáre a len v Maďarsku.
- Slovinsko je krásne a ja sa budem musieť niekedy vrátiť nielen dobre sa povoziť, ale aj pre lepšie fotky…
Tak a to je koniec tejto rozprávky. Kto dočítal až sem, nech si nadelí podľa veku nejaku odmenu na dobrú noc a… A prajem dobrú noc!
